Človek či opica?

14 MÁJA 2020
Nasledujúce svedectvo je ovocím môjho dnešného rozhovoru s Pánom. Hovorila som s ním o synovi a o fakte, ako veľmi nenávidel moje pokarhanie spôsobom: „Veď už aj tá opica by sa to bola naučila.“ A v tom som počula Pána: „Všimla si si, že v Zoo človek, ktorý je volaný stať sa na Môj obraz a podobu, človek, ktorému som dal vládu nad zvieratami zeme, slúži opiciam?“ Takmer mi vypadli oči z jamiek a vypadlo zo mňa: „Fakt!“ Aká hanba, aký úpadok človeka, aká bieda, koľký nerozum! Pre svoje opičenie sa po kadekom, sa človek sa stal až sluhom opíc!

Tu som si spomenula aj na reportáž, v ktorej opice okrádali návštevníkov indických chrámov o cennosti, ktoré im vracali až výmenou za jedlo. Už aj tá opica sa naučila pozorovaním pochopiť, ktoré z vecí sú pre človeka také dôležité, že ich môže vymeniť za jedlo. A kradli naozaj len tie (slnečné okuliare, mobily, fotoaparáty, topánky, šperky, peňaženky z kabeliek a vreciek.).

Opica sa teda už naučila, že ak človeku vezme, na čom mu najviac záleží, určite sa naje. Človek pozoruje Božie zázraky a prejavy moci už takmer 6000 rokov a ešte stále Boha nedokáže ani napodobniť, ani pochopiť, že všetko blaho pochádza od Neho. Preto otročí. A dokonca aj papagáj už po pár dňoch napodobní nielen reč, ale aj ľudský hlas. Človek Boží hlas nielen nepočúva, ani nevie zopakovať, čo Boh povedal, ale sa mu aj vyhýba.

Uvedomila som si, že hoci je to až bolestné, je to pravda. Aj takto nám Pán zjavuje, kam vedie ľudská namyslenosť a telesnosť, čo je modloslužba: ustavičné otroctvo telesným žiadostiam a svetu. Človek je namyslený na nezmysel zvaný evolúcia. Lenže aj tu všetko dokazuje fakt, že zatiaľčo sa zvieratá prispôsobujú svetu ľudí, človek, žiaľ, iba degraduje na úroveň zvieraťa. Mňa Pán naučil toto:

„Ak proces myslenia človeka vylučuje Božiu múdrosť, vedenie, zjavenie, poznanie, radu a pravdu, už to nie je proces myslenia, ale iba reakcia na emóciu, či túžbu. Človek tu reaguje na vímané emócie, podobne ako zviera na inštinkt. Naozaj, je to to isté.“

Aj keď to znie možno tvrdo, je to nepopierateľný fakt a tu je niekoľko dôkazov: Ak človek reaguje na pocit (hlad, chlad, neistota, smútok, strach, bolesť, radosť, túžba atď.), človek tak dokazuje, že NEPREMÝŠĽA, len reaguje na pocit. Práve preto, že človek sa odmietol zamyslieť, je výsledkom veľakrát iba opakovanie sa situácie, z ktorej ona reakcia pochádzala. Lenže REAKCIE na hocaký nenaplnený pocit alebo túžbu, nie sú žiadnym premysleným skutkom, založeným na rozumnej úvahe, ktorá pozná a rozlišuje riziká a výhody. Prečo? Lebo tieto emocionálne reakcie nie sú založené ani na Božej pravde, ani ja Jeho Slove, ani na poznaní, zjavení, či skúsenosti, sú iba túžbou po naplnení/ uspokojení pocitu. Preto emocionálne reakcie končia vždy úpadkom osobnosti (ducha), telesnosťou, ktorá zabíja rozvoj duše človeka, otroctvom rozličných závislostí a zlozvykov a nakoniec aj deštrukciou života (mentálne aj fyzické choroby, samovraždy atď.). Toto je telesnosť v jej až zvieracej podobe. V Biblii sa toto nazýva modloslužba, a je nám prikázané sa jej  vyhýbať. Prečo? Lebo telesnosť je odrazom inštintktívneho správania sa zvieraťa, nie človeka. Takto sa človek sám degraduje na úroveň zvieratka. Toto je fakt.

Naopak, rozumové a rozumné konanie, je založené vždy na rozumnej úvahe (tá sa robí rozumom, nie emóciami). Je to na rozlišovaní a pochopení (úvahe) založené rozhodnutie pre isté konanie. Práve táto rozumná úvaha o prežívanej veci, či situácii, zjavuje človeku východisko zo situácie a vedie ho do cieľa, alebo ho vyvedie z nebezpečenstva. A to premysleným stanovením krokov, vytrvalým dosahovaním výsledkov, a tým rastu osobnosti, zlepšeniu stavu a následne aj úspechu v živote. Takto človek rastie do plnosti podoby na Krista. Dôkazom, že čo hovorím je pravda, je moje svedectvo:

Pred pár rokmi sme na tom boli finančne naozaj veľmi zle. Boli sme úplne na dne. Mali sme len nevyhnutné peniaze na prípadnú zálohu na prenájom bytu a na prvé nájomné. A okrem toho aj zopár drobných pre prípad, že by sme do podpisu nájomnej zmluvy museli na pár dní do hotela. Lenže bolo leto a to v tunajších končinách znamená takmer žiadne aktivity zo strany majiteľov bytov, a aj mnohých realitných agentúr. Napriek rozposlaným niekoľkým žiadostiam o prenájom, sme nemali žiadnu odpoveď, žiadnu nájomnú zmluvu, žiadne peniaze a už ani starý byt nie. Preto sme sa utiahli do hotela v neobľúbenej štvrti mesta, aby sme ušetrili za nocľah. Keďže sme ani po troch ďalších dňoch nedostali odpoveď a peniaze sa míňali, ponúkla som majiteľke hotela čistenie kobercov, výmenou za zľavu za nájom izby. Súhlasila a nám to pomohlo zostať ešte ďalšie tri dni. Ale stále bez akejkoľvek odpovede ohľadom prenájmu, aj bez akejkoľvek zmluvy.

Na siedmy deň nám majiteľka zaklopala na dvere izby s tým, že našu izbu omylom prenajala skrze online systém inému, a keďže ten zákazník mal prísť čoskoro, požiadala nás, aby sme izbu uvoľnili. Ani nie do piatich minút sme sedeli na ulici vedľa auta ako čerství bezdomovci. Mohli sme reagovať strachom, alebo zúfalstvom, ale nič také sa nestalo.

Namiesto toho mi prišlo – smiešno. Vedela som totiž, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré. Pochopila som, že Boh skúšal našu vieru a preto som vyhlásila: „NIKTO a NIČ nás ani teraz NEMÔŽE odlúčiť od Jeho lásky a preto je nemožné, aby sme ostali bezdomovci. A ja neprijímam žiadnu, ani len myšlienku, že sme bezdomovci, alebo že nemáme kam ísť. Boh nenechá svoje deti na ulici ani toho, kto k nemu volá v núdzi, úprimne, nenechá bez pomoci. Takého Boha nepoznám a takému Bohu som neuverila. Náš Otec sa o nás postará, lebo On o nás vie aj teraz. Vybavené. Len Boh má právo rozhodovať o tom, kde budeme spať!“

Môj manžel na mňa rozpačito pozrel, ale počúvajúc dôkazy, prečo je nemožné, aby sme na ulici vôbec zostali, sa mu po chvíli na tvári objavil nesmelý úsmev. Ani nie do pol hodiny zazvonil telefón a majiteľ bytu, pre ktorý sme mali odloženú zálohu aj nájomné, nás pozval podpísať nájomnú zmluvu. Ešte v ten deň sme dostali aj kľúče od bytu. Prvú noc sme síce prespali na holej zemi, ale v práve prenajanom byte. A akí šťastní a vďační, že Boh na nás ani teraz nezabudol!

Učili nás, že človek pochádza z opice. Je to nezmysel, lebo človek je posledným stvorením Boha. Ale som schopná tomu uveriť keď vidím, ako človek NEpremýšľa, iba sa opičí. Poviem to ešte inak: môžeme začať premýšľať a budeme žiť ako králi stvorenia, ktorými nás Boh zamýšľal mať. Alebo sa schopnosti premýšľať zriekneme a staneme sa sluhami opíc v ZOO. Ak sa nad tým zamyslíš, možno sa aj zhrozíš pri zistení, že v ZOO naozaj človek obsluhuje opice. A naozaj nikdy nebolo počuť, že by opica obsluhovala človeka. Toto je žalostná pravda onej evolúcie, ktorú nám „mudrci tohto sveta“ vtĺkajú do hláv. Ako dlho ešte, kým sa spamätáme?

Apropos: väčšina ešte netuší, že tej najhoršej „opici“ v histórii, budú mnohí slúžiť už čoskoro. A pravdou ostáva aj fakt, že tá najväčšia „zoo“ nás všetkých ešte len čaká. Voľba je a bude na nás. Opice sa riadia inštinktom, človek dostal rozum.

Dal by Boh, aby ho človek aj použil!

Najnovšie príspevky