Čo to znamená byť skutočným lídrom?

8 JANUÁRA 2023
Žijeme časy až zúfalého nedostatku skutočných lídrov. Áno, náš svet je plný brilantných, úžasných ľudí, ale nie skutočných lídrov. Ježiš nás varoval, aby sme boli ostražití a nedali sa žiadnym spôsobom zviesť. Ako teda spoznať skutočného lídra a nebyť zvedený úžasným rečníkom?

Keď bol rabín Ber malý chlapec, hral hru so svojím starším bratom Aaronom. Hra bola „Rabín a Svätec“. Aaron, ktorý bol o rok starší, hral rabína a Ber svätca.

Ber požiadal „rabína“ o radu, ako napraviť svoj nedostatok. “Tento minulý sabat,” priznal, “som lúskal a jedol orechy, ale potom som sa naučil, že je najlepšie nejesť orechy počas sabatu, pretože je zakázané dotýkať sa škrupín.”

„Rabín“ sa na chvíľu zamyslel a potom dal radu. „Keď sa modlíš, mal by si sa pritom pozerať do Zákona. Nemodli sa srdcom.”

Ber odpovedal: “Nie si skutočný rabín a tvoje rady nepomôžu!”

“Prečo nie?” spýtal sa zmätene Aaron. “Dal som ti dobrú radu, či nie?”

„Ale keď rabín odpovie, najprv si povzdychne. Ty si si najprv nevzdychol, takže nie si skutočný rabín!”

Pre Aarona bol rabín múdry muž, ktorý dáva rady. Ak je jeho rada správna, jeho práca je splnená.

Ber, budúci rabín, to však videl inak. Rabín nielen radí. Spája sa s druhou osobou a hlboko cíti jeho trápenie. Čokoľvek bolí toho druhého, bolí aj jeho. Preto predtým, ako dá radu, vzdychne.

To však nič zlé o Aaronovi neznamená. Vyrástol z neho veľmi inteligentný, úžasný človek. Ale nie rabín.

Rozdiel medzi týmito dvoma prístupmi je zdôraznený v časti Biblie, v kontraste medzi inou skupinou bratov: Rubenom a Júdom. Obaja boli veľkí muži, ale iba jeden bol vodca.

Existovali dva scenáre, v ktorých bratia konali pozoruhodne podobným spôsobom, no výsledok bol radikálne odlišný. Obaja sa okamžite spamätali z úsudku a obaja sa pokúsili zachrániť Jozefov život. Ruben však stratil svoje práva prvorodeného a Júda bol odmenený kraľovaním.

Rubenova chyba sa stala po smrti Ráchel, Jakubovej manželky. Jakubova posteľ bola pravidelne v Rachelinom stane kvôli jej postaveniu primárnej, preferovanej manželky. Ruben predpokladal, že po Ráchelinej smrti tento status prejde na jeho matku Leah. Namiesto toho Jakub presunul svoju posteľ do stanu Bilhy, Ráchelinej slúžky. To bolo viac, ako mohol Ruben zniesť, a presťahoval posteľ svojho otca do stanu svojej vlastnej matky. Bola to vážna chyba: spanie jeho otca nebola jeho vec. Ruben strávil zvyšok svojho života pokáním za tento priestupok.

Júdova chyba sa stala v prípade jeho nevesty Tamar. Bola vydatá za dvoch po sebe nasledujúcich Júdových synov, Era a Onana, ktorí obaja zomreli a zostala z nej bezdetná vdova. Tamar márne čakala, že jej Júda ponúkne svojho tretieho syna Šela, aby splnil prikázanie levirátneho manželstva. Ale Júda nemal v úmysle ohroziť život svojho jediného syna, ktorý prežil. Keď si Tamar uvedomila, čo sa deje, prezliekla sa za smilnicu a primäla Júdu, aby k nej prišiel. Boli spolu intímne a Tamar počala dvojičky. Keď bolo jej tehotenstvo viditeľné, predpokladalo sa, že spáchala cudzoložstvo. Júda ako sudca ju odsúdil na smrť upálením. Keď ju odvádzali, Tamar podala Júdovu palicu, pečať a plášť, ktoré jej dal ako zástavu, a povedala: “Muž, ktorému tieto patria, je otcom môjho dieťaťa.” Tamar tak jemne vložila loptu na Júdovu stranu a nechala na ňom, aby sa identifikoval.

Júda teraz čelil dileme: Ak by sa nepriznal, zahynuli by nevinné životy. Napriek svojmu poníženiu povedal: „Má pravdu! Je to odo mňa!” Tamar bol ušetrený život a porodila dvojičky, z ktorých jeden, Peretz, sa stal predkom kráľa Dávida.

Keď však tieto dva prípady položíme vedľa seba, je ťažké pochopiť, prečo bol Júda lepší. Raz sa priznal, zatiaľ čo Ruben činil pokánie po zvyšok svojho života. A Júda nemal inú možnosť, ako sa priznať, inak by mal na svedomí stratu troch životov. Ruben takýto imperatív nemal.

Podobne aj v prípade Jozefa sa zdá, že Ruben urobil pre jeho záchranu viac ako Júda. Keď ho jeho bratia chceli zabiť, Ruben navrhol hodiť Jozefa do jamy s úmyslom vrátiť sa neskôr a získať ho. Júda navrhol predať ho do otroctva — nie preto, aby si zachránil život, ale preto, že by bolo „plytvanie“ nechať ho zomrieť. No hoci Rubenove úmysly mohli byť vznešenejšie, Júdove činy mali bezprostrednejší vplyv.

Cnostný človek rozmýšľa v zmysle povinností a zodpovednosti. Aká je moja úloha? Aká je moja povinnosť? A tým, že je poctivý, zodpovedný človek, to aj napĺňa. Ale líder myslí z hľadiska potrieb. Aké sú potreby tejto osoby, tejto organizácie, tejto populácie? A keď cíti potrebu, nepoľaví, kým nie je naplnená.

To je dôvod, prečo bol Júda účinný tam, kde Ruben nebol. Ruben priznal svoju chybu, keď presťahoval otcovu posteľ, a zvyšok života strávil pokáním. V skutočnosti bol taký zaneprázdnený ľútosťou, že kým Jozef ležal v jame, Ruben na scéne chýbal. Júda bol ten, kto urobil osudné rozhodnutie vytiahnuť Jozefa z jamy a predať ho do otroctva, čím mu zachránil život. A zatiaľ čo Rubenovo pokánie ho duchovne pozdvihlo, Júdovo vyznanie priamo zachránilo tri životy.

V prípade Rubena jeho otec kritizoval, že bol „rýchly ako voda“. Pohyboval sa príliš rýchlo, bez rozmyslu. Aký bol rozdiel medzi jeho unáhlenosťou a rýchlym konaním Júdu? Keď Reuben premiestnil otcovu posteľ, myslel len na seba – na vlastný hnev, ktorý uprednostňoval pred cťou jeho matky. Ani na okamih sa nezastavil, aby sa zamyslel, ako jeho činy ovplyvnia ostatných. Toto nezohľadnenie potrieb druhých ho stálo kráľovskú hodnosť. Naproti tomu Júdove činy boli o ochrane niekoho iného.

V Amerike napr. sa ľudia „usilujú“ o verejné funkcie. Aké je spojenie medzi vedením a výkonom funkcie? Nebolo by lepšie, keby bol vodca opatrnejší a rozvážnejší? Ale to, čo skutočne potrebujeme od lídra, je niekto, kto prevezme iniciatívu, bude viesť a veci dotiahne do konca.

Pri štúdiu tohto učenia o kontrastných štýloch medzi Rubenom a Júdom, mnohých ako prvá napadne myšlienka: Aký typ som? Som Ruben alebo Júda? Mám na to, aby som bol vodcom? Ale takéto zmýšľanie je scestné. Položiť túto otázku znamená minúť pointu.

Lídri sa sami seba nepýtajú, či majú vodcovské kvality; jednoducho vidia potrebu a skočia, aby ju naplnili.

Napriek tomu, keďže ide o príbeh zaznamenaný v Biblii, môžeme sa z neho niečo naučiť, či už sme vodcovský materiál alebo nie. Samotné naše meno — Žid — pochádza z Júdu, čo naznačuje, že všetci máme v sebe Júdovu moc. Všetci sa môžeme naučiť trochu rozšíriť svoju víziu, pozerať sa za svoje potreby, dokonca aj svoje vlastné duchovné potreby, aby sme sa mohli sústrediť na potreby iných. Nemyslieť na to, aký som ja (či som dobrý rodič, dobrý učiteľ, dobrý človek), ale na ľudí, za ktorých som zodpovedný.

Celý rozdiel je v jemnom posune v zaostrení.

Najnovšie príspevky