Moje prvé Turíce

Toto je moje osobné svedectvo o prvom stretnutí so živým Bohom v živote vôbec.

Stalo sa to v roku 1993. V tom čase som bola síce pokrstený, ale v skutočnosti neveriaci a nepraktizujúci mladý človek, ktorý Boha nehľadal, “neriešil”, netúžil po ňom, nezaujímal sa oň a vedel o ňom asi toľko, že o ňom niektorí hovoria, že je. Pre mňa bola v tom čase viera čímsi, čo som považovala za akési “hobby” starých babiek, ktoré sú na dôchodku a aby sa nenudili, chodia sa modliť. Asi tak som v tom čase vnímala vieru, Boha a všetko týkajúce sa náboženstva.

Prítomnosť Boha mi stále viac pripomínala len moja mamka, snažiaca sa ma, stoj čo stoj, dostať na pútnické miesto do Rakúska. Na tom mieste sa vraj vizionárke zjavovala Panna Mária a mamku napadlo, že ak by som šla s ňou, mohla by som posolstvo vizionárky preložiť do Slovenčiny, aby rozumela, o čo v posolstvách ide. Na veľmi dlhé prosby a naliehanie som nakoniec súhlasila.

Priznám sa, v celom svojom živote som nenadávala a nekliala viac, ako počas cesty autobusom na ono miesto zjavenia. A to preto, že počas takmer 20-hodinovej cesty, oné “veriace” ženičky ani na chvíľku nezavreli ústa, ale v jednom kuse sa modlili a spievali. A na mňa, čo by úplne neveriaceho človeka, toto pôsobilo nie ako magnet k Bohu, ale ako repelent viery a všetkého duchovného. Doslova mi boli na pohoršenie a to som vtedy ešte netušila, že tým pohoršením aj boli. Ale to už sme medzičasom došli na ono miesto.

Tesne pred začatím “zjavenia”, mi mamka potichu povedala: “Postav sa čo najbližšie, aby si vizionárku dobre počula.” Netušili sme, že náš rozhovor vypočul vedúci zájazdu. A ten hneď zareagoval: “Ty vieš po Nemecky? Tak to budeš prekladať všetkým. Veď je tu šesť autobusov zo Slovenska!” Šokovaná som sa zmohla len na nasledovné: “Zbláznil si sa? Ja síce v Boha neverím, ale ak je, ako si môžem dovoliť prekladať, čo povie, a len tak a všetkým? Veď nepoznám žiadne náboženské výrazy. Mám len “socialistickú Nemčinu zo školy. A neviem si predstaviť, ak Boh naozaj je, čo by so mnou bolo, keby som tu splietala dve na tri.” Lenže vedúceho zájazdu moja reakcia vôbec nevyviedla z rovnováhy a odpovedal: “Len sa nič neboj, Duch Svätý to zariadi!” Ani neviem prečo, ale kdesi ma to upokojilo v zmysle, že ako vedúci zájazdu a veriaci, predsa musí vedieť, o čom hovorí. A tak som sa poslušne postavila vedľa vizionárky, ktorej práve vysvetlili, že ju budem tlmočiť do Slovenčiny. Táto, celá žiariaca úžasným svetlom a pokojom, sa na mňa usmiala, dotkla sa mi ramena a hovorí mi: “Neboj sa, dostala si úžasné milosti od Pána.” Nuž, ale ja som veru nemala ani len potuchy, čo to tie “milosti” vôbec sú. Vôbec som nerozumela, o čom hovorí.

Krátko na to sa ľudia začínajú modliť. Zjavenie sa už malo začať, keď ma zrazu zalialo jasné svetlo a zrazu som pocítila akoby jemné “sotenie” od chrbta. Otočila som sa a čo vidím? Moje vlastné telo stálo “za mnou” ako poštová schránka, zatiaľčo môj duch ho pozoroval “zvonka”. Okrem toho pozorujem aj čosi, čo vyzerá ako prachová guľa s protivným výrazom, ktorá sa gúľala od miesta, na ktorom sme boli. Dostávam poznanie, že je to môj hriech. Celý čas som úplne pokojná, všetko vnímam úplne prirodzene a vôbec nepociťujem ani strach, nie som šokovaná, ba ani len prekvapená. Keď som sa v duchu “otočila” späť k vizionárke, tá práve začala prijímať posolstvo z Neba a oznamovať ho okolostojacim zástupom. Po chvíľke “tlmočenia” si zrazu uvedomím, ako sa sama seba v duchu pýtam: “Prečo ju mám tlmočiť? Veď hovorí po Slovensky.” Ale poslušná ďalej opakujem, čo naozaj počujem v Slovenčine. Zakrátko celé zjavenie skončí a my ešte chvíľku ostávame na mieste a prechádzame sa záhradou.

Neskôr, v autobuse po ceste domov, sa vedúceho zájazdu pýtam: “Prečo som ju mala tlmočiť? Veď ona celý čas hovorila po Slovensky.” Ten sa na mňa len zadivene pozrel, vytiahol diktafón, na ktorý všetko nahral a ja počujem vizionárku v Nemčine a seba ako ju od slova do slova tlmočím.

O pár rokov neskôr stretávam spoločenstvo a jeho predstaveného, ktorý mi ako prvý vysvetlil, že čo som vtedy v Rakúsku zažila, bolo totožné so zážitkom apoštolov na Turíce, keď ich po zostúpení Ducha Svätého počuli okolití cudzinci hovoriť o veľkých Božích skutkoch, vo svojich vlastných jazykoch. Ale až o niekoľko rokov neskôr dostávam plné vysvetlenie toho, čo som vtedy zažila a chápem, že táto schopnosť sa nazýva dar jazykov, konkrétne jeho druhá úroveň Sk 2,6-8.

Nech je zvelebený Pán, lebo je verný a splnil svoje prisľúbenie tým, že mi dal Svojho Ducha a ako prisľúbil skrze prorokov! Joel 2,1-2. A to aj napriek tomu, že som Ho nikdy nehľadala, “neriešila”, ani som len na neho nemyslela.

V autobuse boli desiatky ľudí, ale z miesta zjavenia odišli akí prišli: nijako nedotknutí Bohom. A mne, vtedy neveriacej, sa Boh zjavil doslova ako tým pohanom v Písme, ktorí Ho nehľadali, ani sa o žiadnu spravodlivosť neusilovali a napriek tomu sa im Boh dal nájsť a oni dospeli k Jeho spravodlivosti v Kristovi. Aký úžasný je náš Boh!