Múdrosť je usilovnosť duše

Preto ti chcem dnes svedčiť, čo som sa naučila pozorovaním mačky.

Asi v polovici januára k nám začala prichádzať mačka zo susedstva a oknom terasy vytvalo hľadela dnu. Nemala obojok, a tak sme usúdili, že sa len tak potuľuje po dedine. Prestála tam doslova celé hodiny, tichúčko a vytrvalo hľadiac dnu. A tak sme jej von začali dávať žrať a keď teploty von klesali hlboko pod nulu a fúkal nepríjmne silný, mrazivý vietor, nechali sme ju prísť dnu a zohriať sa. Zo začiatku sa nenechala ani len pohladiť, ale bolo jasne vidieť, že bola zvyknutá byť dnu. Pozorujúc jej správanie a po jeho porovnaní s ujom googlom sme zistili, že jej bývalý majiteľ zrejme zomrel, alebo ju náhle opustil, lebo javila známky smútenia. Po dvoch mesiacoch nám však “začala dôverovať” a zvykla ležať celé hodiny na zemi. Nehla sa od nás ani na chvíľu, a i keď sme boli len vo vedľajšej izbe, stále bola aspoň tak blízko, aby nás videla.

Po ďalšom mesiaci, sme ju počas jednej mrazivej noci nechali dnu, lebo keď sme jej otvorili dvere, aby mohla slobodne na noc vyjsť, ako mala zvykom, doslova sme videli ako nechce, ale chce zostať. Riskli sme to zo súcitu. A keďže sa správala pokojne a nič nezničila, nechali sme ju počas zimy prespávať u nás.

Každé ráno o 5:30, keď som schádzala dole na modlitbu, ma “naša” mačka vítala svojím “vrr”, čo sa podobá hrkútaniu holuba, a čo v mačacej reči údajne znamená: “rada ťa vidím.” Nuž, keby ma každé ráno už pred piatou niekto kŕmil, aj aj by som ho rada videla. Lenže ona nikdy nechcela najprv žrať. Najprv kontakt a pár slov, pohladenie a po pár dňoch sa stalo dokonca čosi zvláštne.

Obyčajne si ráno najprv spravím kávu, niečo povzbudivé prečítam a zapíšem a asi o pol šiestej začínam intenzívne chvály. A vždy keď som sa postavila na chvály, “moja” mačka sa postavila vedľa mňa, chvostík úhľadne uložený za sebou a pozerala smerom ako ja. Doslova ráno čo ráno stála ako ja “na modlitbe” ani sfinga v Egypte. Občas na mňa hodila očko, akoby sledovala, či ešte stále máme rovnaký postoj. Po chvíli, sa mi buď zvalila na nohy, aby som sa nemohla pohnúť (mám vo zvyku počas modlitby chodiť), alebo si ticho vedľa mňa ľahla, ale začínala vždy rovnakým postojom ako ja, čo ma skutočne rozosmievalo.

Ale jej schopnosti tu neskončili. Zvieratá vraj majú úžasný zmysel pre pravidelnosť a čas, čo môžem len potvrdiť. V jedno ráno som totiž zaspala ako drevo a dole som zišla presne o 5:30 hod. A môj “partner ranných chvál” na mňa len nervózne pozrel a ozval sa: “vrr, vrr” ako by mi hovorila: “Dnes ideš neskoro”. Nezdržala som sa smiechu. Predstav si, že ti mačka vytkne, že ideš neskoro na modlitbu (!). A kým ja som sa snažila dostať do seba prvú kávu, moja mačka už stála, pripravená na “modlitbu” a nervózne na mňa hľadela, akoby mi vytýkala, čo ja ešte stále robím. Bolo to naozaj veselé a nedalo sa nesmiať. Nakoniec som si ju pred jednou chválou až odfotila, lebo toto sa naozaj nevidí každý deň.

Pozorovaním mačky a zamýšľaním sa nad jej správaním som si uveodmila, že je ľahšie priviesť mačku do pravidelného postoja modlitby, hoci to zvieratko nevie, čo robí, ako veriaceho k pravidelnej osobnej modlitbe. Aký nebotyčný rozdiel a aké neuveriteľné je vedomie, že zvieratku s takou malou hlávkou stačia 3 dni aby si osvojilo čas aj postoj modlitby, kým tzv.korune tvorstva, ktorá si hovorí človek, toto trvá aj celé roky.

Keď bol môj syn malý, zvykla som na jeho prejavy lajdáctva hovoriť: “Veď už aj tá opica by sa to bola naučila.” Dnes dodávam, že nielen opica, ale už aj tá mačka sa naučila pravidelne sa postaviť na chvály.

A čo ty, kresťan? Ver mi, aj tebe stačia tri dni, aby si sa naučil chváliť Boha každé ráno v tú istú hodinu. Ak sa to naučila tá mačka, pre teba to problém naozaj nebude.