Neverný priateľ

Počas rozhovorov s niektorými som zistila, že ma okrádajú. Čo ma šokovalo ešte viac, bolo zistenie, že im krádež mojich materiálov príde ako absolútne prirodzená vec. Mne nie. Ešte ťažšie bolo počúvať, ako tým istým dychom povedali aj “prepáč”, aj ospravedlňovali svoj hriech.

Na všetku prácu, ktorú ľudia na mojich webových stránkach vidia, je Copyright – zákonom upravené pravidlá, že žiaden materiál sa z nich nesmie v žiadnom prípade a bez môjho písomného súhlasu, či povolenia, kopírovať, ani sťahovať. Navyše, od priateľov to naozaj nečakám, lebo títo vedia, že ma môžu o čokoľvek požiadať. Ale nepožiadali. Svojvoľne a bez hanby kradli to, čo im nepatrí a ani sa za to nehanbili. A to ani v prípade, keď to pred mojimi očami dokazovali, alebo pri tom boli priamo pristihnutí.

Pre mňa to normálne nie je. Priateľ totiž priateľa okrádať nebude, či nie? Pripomínajú mi tak Judáša: Aj on bol jedným z dvanástich vyvolených, a aj on svojich priateľov okrádal. A ani jeho lož neostala utajená a aj on si takto vlastnoručne zničil priateľstvo so všetkými – v prvom rade s Bohom.

Možno si povieš: “No a čo? Veď ak dáš niečo na web, je normálne, že si to ľudia stiahnú, ak chcú.”

Nie, normálne to nie je. Nie je normálne okrádať toho, kto ti pomáha. Nie je normálne okrádať priateľa o to, na čom on pracoval. Nie je normálne bezočivo si privlastniť, na čo je zákon zvaný Copyright. Nie je normálne nepožiadať priateľa o niečo. Nie je normálne zmýšľať, že mi patrí všetko, na čo sa pozerám a čo sa mi páči. Nie je normálne ničiť priateľstvá. Nie je normálne tvrdiť, že som Kristov a správať sa ako diablov.

Privlastniť si čokoľvek, o čom viem, že je majetkom iného a to bez dovolenia majiteľa, znamená kradnúť. Kradnúť normálne nie je. Je to nielen zločin, ale aj ohavný hriech. Tu neide o veci, ale o vzťahy a osoby. Stiahnuť si niečo bez dovolenia je ukradnúť vec. Vec je sama o sebe bezcenná.

Ale okradnúť priateľa znamená, že si sa rozhodol poškodiť/ zničiť vzťah, spôsobiť bolesť – je to tvoje rozhodnutie spôsobiť násilie na duši blížneho. Mal si na výber: život, alebo smrť. Oni si hriechom zvolili smrť. Takto sa ničia skutočné hodnoty.

Pre tých, čo tak robia a tvrdia, že sú kresťanmi, mám pár otázok: Akým priateľom si, keď si sám dávaš dovolenie brať, čo ti nepatrí? Ako môžeš okrádať toho, kto ti pomáha? Uvedomuješ si, že máš na výber? Buď požiadať, alebo kradnúť. Ak si si zvolil krádež, je to všetko, čo si tu mohol spraviť. Tvoja voľba došla ku koncu. Voľbou hriechu si si zvolil aj jeho mzdu a tou je vždy smrť.

Uvedom si však, že následky tvojej voľby, ani budúcnosť po nej, už v tvojej moci nie sú. Tie si neprivlastníš.

Priateľstvo je forma lásky, ktorá v dnešných časoch väčšine chýba. A tak ma napadá: nebude jej málo práve preto, že sa ľudia rozhodli dať si dovolenie okrádať iných? Pretože si nevážia ani Boha, ani seba a preto ani blížneho; ani jeho prácu a majetok?

Quo vadis, Kresťan?