Poručník nie je Dedič

Začneme krátkym pohľadom na ďalší výraz, ktorý sa v spojení s dedičstvom často objavuje a tým je vlastníctvo. Tento výraz sa bežne vyskytuje vo výrazovom spojení ako vlastníctvo-dedičstvo. Výraz vlastníctvo sa konkrétne vzťahuje na majetok, ktorý sa niekomu dostal dedením, a dedič už „je jeho držiteľom“. Majetok, ktorého sa zatiaľ nestal držiteľom (napríklad ak je nehnuteľnosť ďaleko alebo je stále v spore), sa nazýva dedičstvo, ale ešte to nie je vlastníctvo.

Aký je rozdiel medzi dedičstvom a poručníctvom?

Sú tu dva spôsoby rozlišovania medzi týmito výrazmi. Po prvé, výraz dedičstvo súvisí so slovom „doména“ alebo „poplatok“ a jednoducho označuje prevod majetku z domény jednej strany na inú. Dedičstvo na druhej strane konkrétne odkazuje na prevod majetku v transgeneračnom kontinuu rodiča na dieťa. Po druhé, dedičstvo tu znamená legálny prevod majetku bez ohľadu na to, či to bolo alebo nebolo sankcionované dedičom, čiže situáciu, keď dedič dobrovoľne odkáže svoje veci svojmu dedičovi.

Ale v biblickom jazyku je medzi dedičstvom a poručníctvom diametrálny rozdiel. Výraz dedič tu označuje osobu, ktorá dostane svoje dedičstvo v rámci väčšieho rozdelenia konkrétneho majetku medzi dedičov. Ten, kto prijíma dedičstvo, tak robí spolu s ostatnými, ktorí tiež dostávajú svoju časť. Takto výraz dedičstvo súvidí aj s výrazom „diel“, pretože obe slová obsahujú podiel na niečom.

Uvediem dva príklady dedičstva: Boží Zákon dáva prvorodenému dieťaťu právo zdediť dvojitú časť majetku jeho otca, zatiaľ čo jeho mladší bratia dostanú iba jednu časť. V tejto súvislosti sa rozdelenie majetku otca medzi všetkých bratov nazýva dedičstvo (Dt 21:16). Podobne, keď Boh rozdelil vlastníctvo sveta medzi sedemdesiat národov, každý národ dostal dedičstvo, pretože aj ostatné národy prijali svoj podiel na rozdelení (pozri Dt 32:8).

Na rozdiel od poručníctva, čo je druh dedičstva, pri ktorom jedna osoba dostane všetko. Ak má niekto iba jedno dieťa, zdedí všetko toto dieťa. Nemá si s kým čo rozdeliť. Tento prístup založený na princípe poručníctvo je všetko a vidíme ho aj v Písme : Abrahám Bohu hovoril, že jeho správca domácnosti bol zdanlivo určený na to, aby zdedil všetky jeho veci (Gn 15: 3). V tejto súvislosti Abrahám používal sloveso poručníctvo, nie dedičstvo. Jeho služobník by sa tak nestal žiadnym dedičom, iba poručníkom, držiteľom Abrahámovho majetku. Dedičstvo teda konkrétne prechádza z otca na dieťa, zatiaľ čo poručníctvo označuje akúkoľvek formu dedičstva medzi príbuznými, aj keď nie na priamych potomkov. To znamená, že ten, kto dedí majetok svojho príbuzného, ​​sa stáva „hlavou“ tohto majetku.

Ale v prípade poručníka je vec úplne iná. Aj novodobé anglické slovo “inherit” je v skutočnosti odvodené z latinského slova “inhereditare”, čo znamená „byť ustanovený za dediča“. V takom prípade dedený preberá postavenie zosnulého. Ale nie dedí. Rozdiel medzi dedičstvom a poručníctvom je doslova prorocký a je ako odraz dvoch protichodných spôsobov, ktorými sa zjavuje vzťah mladšej generácie a jej súvis so staršou generáciou. Na jednej strane sa mladá generácia považuje za primárnu, odmieta jej spojenie s minulosťou a berie pre seba všetko, čo si starší vybudovali. V takom prípade možno ono “dedičstvo” mladšej generácie vhodne nazvať poručníctvom. Výraz poručiť, v hebrejčine “gerush” (t.j. „odháňať“). Tento výraz odkazuje na Koresha, čo je hebrejský názov perzského kráľa Kýra, ktorý pre seba dobyl celý civilizovaný svet, a ktorý podľa niektorých legiend nastúpil na trón zabitím vlastného starého otca. Z tohto pohľadu na veci sa mladá generácia – zbavená svojich predkov – môže slobodne tešiť z plodov práce svojich predchodcov. Majetok k nemu však neprišiel prirodzene ani plynulo. A kto sa takto dostáva k majetku, je v Písme nazvaný poručník, či držiteľ. Ten, kto sa majetku zmocnil, alebo ho prevzal, ale tento nezdedil.

Na druhej strane je tu mladá generácia, ktorá sa považuje za pokračovanie predchádzajúcich generácií. Dedenie v rámci tejto konzervatívnejšej paradigmy sa nazýva dedičstvo, pretože toto k nej plynie plynulo a prirodzene, ako rieka. V tomto preferovanom prípade teda nedochádza k odpojeniu alebo odmietnutiu, pretože staršia aj mladšia generácia tvoria jednotu, jedno kontinuum a mladí si vážia starších.

* Medzi hebrejským slovom poručiť a anglickým dedičstvom je malý rozdiel v gramatickom použití. V hebrejčine poručník preberá majetok mŕtveho, zatiaľ čo v angličtine ho dedí po zosnulom. Mnoho ľudí však o tejto nuanse nevie a preto si mnohí zamieňajú tú poslednú s tou prvou.

Na záver je dôležité uvedomiť si ešte jednu dôležitú vec: aj duchovné bohatstvo, je bohatstvo, ktoré je možné “zdediť”. Toto jediné dedičstvo nie je možné ani ukradnúť, ani ho poručiť, ani sa ho zmocniť. Je možné ho len prijať ako dar a dedičný podiel od Otca. Rozumieš?