Pozerať sa na druhých pozitívne

24 APRÍLA 2023
Iba kňaz mal právomoc vyhlásiť osobu, časť oblečenia alebo dom za postihnuté malomocenstvom alebo za zbavené malomocenstva. A ani tento Boží zákon nestratil svoju platnosť. Práve naopak. Dnes, keď svet doslova vyhlasuje zlé za dobré a dobré za zlé, viac než kedykoľvek predtým platí, že len Kristov kňaz dokáže rozlišovať dobré od zlého a vyhlasovať niečo za nečisté, alebo čisté.

Lv 13:55: A kňaz prezrie znak, keď je umytý;

Tóra špecificky vyžaduje, aby kňazi posudzovali prípady malomocenstva, pretože oni sú duchovnými dedičmi úplne prvého kňaza Árona, ktorý bol známy tým, že medzi židovským národom podporoval bratskú lásku. Kvôli láske k svojim židovským spoluobčanom sa kňazi – pričom dbajú na to, aby nijakým spôsobom neporušili zákon Boha – absolútne uistia, že zákon od nich skutočne vyžaduje, aby predtým, ako tak urobia, označili trpiaceho za poškvrneného. A ak kňazi musia vyhlásiť osobu za poškvrnenú, urobia čokoľvek, aby ju pri najbližšej možnej príležitosti vyhlásili za čistú.

Podobne, keď stretneme niekoho, kto sa javí ako postihnutý nejakou negatívnou povahovou črtou, nemali by sme sa ponáhľať, aby sme ho odmietli. Skôr by sme mali najprv preskúmať seba, aby sme zistili, ako dobre dávame príklad ideálov bratskej lásky. Mali by sme sa zamyslieť, prečo nám táto jeho negatívna povahová črta tak veľmi vadí, prečo sa nás to tak dotýka.

Ak máme v tomto ohľade nejaký osobný nedostatok, nemáme právo súdiť druhých, pretože sa môže stať, že naše vnímanie je skreslené našimi nečistými pocitmi. Inak povedané, že ono brvno je v našom oku. A aj to smietko na jeho konci.

Napríklad: Ak nie som schopný držať v poslušnosti vlastné dieťa, nemám právo napomínať deti mojich mojich blížnych. Najprv musím skúmať, svoje pocity voči deťom blížnych a prečo mi ich negatívna črta vadí, ale negatívne správanie vlastného syna, či dcéry, prehliadam.

Iný možno hľadí negatívne na jedno zo svojich detí, zatiaľčo ostatné sú “mimo súdu”. Aj taký musí najprv skúmať svoje nečisté pocity voči tomuto jednému dieťaťu, aby objavil nespravodlivé správanie v sebe samom a mohol z neho byť očistený.

Ďalším príkladom je, ak človek posudzuje blížneho, ktorý už Bohu slúži, zatiaľčo človek sám o službe len rozpráva, ale sám sa ničoho ešte nedotkol a možno na všetko, k čomu je vyzvaný, reaguje neskoro, vôbec nie, alebo na poslednú chvíľu, pre vlastnú pohodlnosť či nebodaj egoizmus. Aj také správanie je nečisté a človek musí skúmať a očistiť predovšetkým vlastné myšlienky a pocity, a aj vlastné reakcie na osobné výzvy.

Písmo učí, že keby sme SÚDILI SAMÝCH SEBA, NEBOLI BY SME súdení. Je to pravda. A aj to, že nadŕžaním osobám — hoc len vlastnému dieťaťu pred dieťaťom blížneho — sa človek stáva ZLOMYSEĽNÝM SUDCOM.

Tým, že sa od Krista učíme, ako milovať svojich blížnych bez ohľadu na ich objektívne správanie, pôsobíme proti príčine nášho súčasného vyhnanstva, neoprávnenej nenávisti.

Znamená to, že ak neopodstatnene, či nespravodlivo súdim blížneho, prejavujem nenávisť? ÁNO. Presne to nás Ježiš učí.

Dôkazom je naša reakcia na blížneho, zatiaľčo nám vadí ich správanie, nie oni sami. Takto zjavujeme, že sme sa nechali zviesť pokušením nenávidieť blížneho, nie jeho zlé správanie. A naša reč — spôsob ako o tom hovoríme — nás tu prezrádza dokonale.

Uvedom si: Ježiš neodsúdil Máriu z Magdaly, iba jej hriech. Povedal jej: “Choď a viac nehreš.” Nie: “Prestaň existovať, odsťahuj sa z mesta a pod.” A zatiaľčo ostatným vadil jej skutok, ZABIŤ chceli Máriu.

Toto sme volaní sa naučiť: rozlišovať hriešnika od jeho hriešneho skutku najprv v sebe samých a potom aj u našich blížnych. Kým nie sme schopní rozlišovať, nemáme právo napomínať.

Ten istý vzor neschopnosti rozlišovania človeka od jeho skutku, vidíme aj v dnešnej psychológii a psychiatrii. Ani tu človek — česť výnimkám — nerozlišuje človeka od jeho skutku. A už vôbec sa nezamýšľa nad, tým, že je možno skrze “pacientov” volaný k osobnému pokániu. A pritom mnohí naozaj práve takto k pokániu volaní sú.

A ako si v takom prípade môže človek namýšľať, že má pravdu, alebo že je jeho napomínanie na mieste, keď nie je schopný rozlíšiť ani čo sa deje v ňom samom, ani človeka od jeho správania? To neznamená, že máme zlé správanie tolerovať, alebo sa zhnusene odvracať od toho, čo sa deje. V žiadnom prípade. Učenie o napomínaní aj zákon o exkomunikácii sú platné rovnako, ako zákon o malomocenstve. Znamená to len NAJPRV sa pozrieť do vlastného vnútra a skúmať svoju dušu.

Toto urýchli konečné, mesiášske vykúpenie.

Buďme ako Kristus: Nenáviďme a odstraňujme z nášho stredu (nášho srdca) aj spomedzi seba hriech, nie blížneho.

Najnovšie príspevky