Púšťou putuj vo Viere

Ich myslenie – a tým aj ich postoje a správanie – sa neustále vracali k spôsobu, akým bol formovaný v Egypte. Napriek tomu, že Izraeliti boli svedkami úžasných zázrakov a videli hrozné rany, ktorými im Boh preukázal svoje milosrdenstvo a Jeho potrestanie Egypťanov, žili „pod oblakom“ a ich každodenné potreby zabezpečoval priamo Boh, Izraeliti zistili, že púšť nie je nič iné ako obrovský cintorín, po ktorom sa túlali štyridsať rokov.

Pre tých z nás, „ktorých zastihol koniec čias“, je varovanie jasné. V tomto type našej duchovnej cesty predstavuje Kanaán – ona Zasľúbená zem, Božie Kráľovstvo. Ale tí starší Izraeliti sa tam nikdy nedostali! Nedosiahli cieľ, pretože ich telesné zmýšľanie, formované a zocelené duchom tohto sveta do nadmerného záujmu o seba, tak ovládalo ich rozhodnutia, že odpadli ako muchy.

Nájdi si chvíľku a skúmaj seba samého. Si k Nemu taký otvorený a úprimný, ako je On k nám prostredníctvom svojho Slova? Naše modlitby sú často tvrdé a formálne, nie sú skutočne úprimné. Okrem toho sa niekedy v Jeho prítomnosti nudíme a čoskoro si s Ním nemáme čo povedať. Nie je pravda, že Mu neveríme tak absolútne, ako by sme mali? Že o Ňom často rýchlo pochybujeme? Že v nás voči Nemu ľahko vzrastieme podozrievavosťou? Že strácame odvahu alebo sa bojíme, že na nás zabudol? Že sa naozaj nesnaží alebo nás nedokáže voviesť do svojho Kráľovstva? Hoci nás nikdy nesklamal, veľmi rýchlo Ho podozrievame a obviňujeme Ho!

Všetky tieto veci robil Izrael na púšti, pretože neveril Bohu. Na naše veľké zdesenie, my všetko toto robíme teraz, v čase našej spásy! Je to príšerné, ale faktom zostáva, že väčšina ľudí sa z histórie vôbec nič nenaučila a dodnes neučí.

Ef 2,8: Pretože bezhraničnou Božou milosťou ste boli spasení od Božieho Trestu a skrze vieru vám bol darovaný podiel na Vykúpení; a to nie je z vás, je to Boží dar.

Týmto veršom je zdôraznená dôležitosť viery pre spasenie. Viera hrá úlohu v celom procese, kým nevstúpime do Božieho Kráľovstva. Je to súhrn toho, čo Boh robí v našich životoch: „Ježiš im odpovedal: Boží skutok je, aby ste verili v Toho, ktorého On poslal“ . V dvoch kapitolách Listu Rimanom Pavol dvanásťkrát spomína vieru, a takmer všetky odkazy na ňu sa týkajú ospravedlnenia, bytia ospravodlneným, alebo bytia uschopneným mať prístup k milosti, a teda nádeje Božej slávy.

Spasiteľná viera má svoj začiatok, keď nás Boh z vlastnej iniciatívy povolá a vedie k pokániu. Robí to svojím Duchom, ktorý nás vedie do úplnej pravdy. Jeho Duch, ktorý podnecuje našu myseľ k poznaniu, nám umožňuje vnímať všetko z perspektívy, o ktorej sme nikdy predtým netušili ani o nej vážne neuvažovali. Toto, v spojení s konfrontáciou, ktorá nastáva s telesnou mysľou, keď sme nútení vybrať si, čo urobíme s touto vzácnou pravdou, rodí živú vieru, vieru, ktorá funguje, vieru, ktorá kráča v zbožnosti, vieru, ktorá premáha tento svet. Viera však nie je chemická reakcia na počúté Evanjelium Vykúpenia – nie hocaké ohlasovania – ale rozhodnutie a prejav nášho svedomia, osvieteného Pravdou – Kristom.

To by sa nikdy nestalo, keby Boh najprv neurobil svoju časť. Nikdy by sme sami nenašli pravého Boha, ani by sme neporozumeli jeho Evanjeliu Vykúpenia Božieho Kráľovstva. Nikdy by sme si nemohli prijať skutočného Ježiša, nášho Spasiteľa a staršieho brata, z množstva falošných kristov vytvorených v mysliach ľudí falošným kresťanstvom. Nevediac ako ani z čoho robiť pokánie, nikdy by sme pokánie nerobili.

Akokoľvek zázračné a mocné bolo Božie vyslobodenie Izraela z otroctva, ešte viac a dôležitejšie je Jeho zničenie nášho otroctva Satanovi, tomuto svetu a našej padlej, odporne hriešnej, ľudskej prirodzenosti. To je dôvod, prečo Ef 2:8 hovorí, že nie viera, ale podiel na vykúpení je „Boží dar, darovaný nám skrze vieru”. Prepustenie Izraela z Egypta bolo tiež Božím darom na základe sľubu Abrahámovi. Bez ohľadu na to, ako veľmi k Nemu volali, Izraeliti by bez Neho Egypt nikdy neopustili. Keby Boh nebol milosrdný a verný svojmu sľubu Abrahámovi, keby nebol dôveryhodný a zotročení Synovia Izraela by neuverili Mojžišovmu posolstvu, nikdy by neboli oslobodení. Ak chceš mať podiel s Kristom, musíš sa stať Kristov – musíš byť znovuzrodený.

Vykúpenie je Božie dielo, ale osobné, slobodné a dobrovoľné rozhodnutie dôverovať Najvyššiemu – Ježišovi Kristovi, je niečo, čo robíme my. Boh za nás toto robiť nebude. Nikto nemôže veriť Bohu za iného. Dôvera Bohu je veľmi osobná vec.

A čo dar viery? Ten udeľuje Boh sám, ale to je úplne iný príbeh.

Čo sa týka našej spásy, či vykúpenia z ťažkostí a otroctva, tu Boh vyžaduje našu absolútnu dôveru v Neho.