Robiť Správnu Vec

Existujú dva radikálne odlišné pohľady na bohatstvo, ktoré poskytujú základ pre charitatívne darcovstvo. V prvom, či už človek svoje bohatstvo zdedil alebo si ho zarobil tvrdou prácou, je právom jeho. Ak sa slobodne rozhodnú dať svoje bohatstvo tým, ktorí to potrebujú, je to chvályhodný a neočakávaný skutok štedrosti. Z tohto pohľadu nie je absolútne nič zlé na tom, že niektorí ľudia majú viac, dokonca oveľa viac ako iní. Nerovnosť v bohatstve sa považuje za prirodzený dôsledok rôznych faktorov, akými sú individuálne úsilie, vzdelanie, talent, životné okolnosti alebo šťastie. Cieľom takéhoto svetonázoru je nazhromaždiť toľko bohatstva, koľko si človek želá, a v ideálnom prípade je táto príležitosť voľne dostupná všetkým, ktorí ju hľadajú.

Druhá perspektíva tvrdí, že nerovnomerné rozdelenie bohatstva v spoločnosti je pohromou, ktorú treba napraviť. Tí, ktorí vlastnia viac, ako je ich spravodlivý podiel, sú povinní deliť sa o svoje bohatstvo s menej šťastnými. Ak tak neurobia, sú vinní z udržiavania nespravodlivosti. Z tohto pohľadu sa hromadenie bohatstva ktorýmkoľvek jednotlivcom na úkor kolektívu považuje za zločin. Dodržiavanie tohto myšlienkového smeru k jeho logickému záveru v podstate vedie k určitej forme štátom podporovaného socializmu alebo čoraz reštriktívnejším opatreniam, ako sú stropy zárobkov, na presadenie represívne spravodlivého sociálno-ekonomického modelu.

Židovský pojem tzedakah, často nesprávne prekladaný ako dobročinnosť, odmieta oba tieto názory a namiesto toho sa rozhodol kombinovať prvky oboch.

Na rozdiel od charity, výrazu odvodeného z latinského slova carus, čo znamená byť láskavý a prívetivý, tzedakah pochádza zo slova tzedek, čo znamená spravodlivosť – niečo, o čo sme podľa Božieho Zákona povinní sa usilovať.

Podľa autora Paula Vallelyho, ktorý strávil šesť rokov skúmaním histórie západnej filantropie, od starovekých Grékov a Hebrejov až po súčasnosť, čo vyvrcholilo v knihe s názvom Filantropia: od Aristotela po Zuckerberga:

„Pre Grékov a Rimanov bola filantropia vždy dobrovoľnou a dokonca samoúčelnou aktivitou medzi elitou; naproti tomu tzedakah je povinnosť veriaceho, ktorá úmerne pripadá na bohatých aj na tých s nižšími príjmami.”

Avšak namiesto toho, aby bola tzedakah externe presadzovaná vládou alebo nejakým iným subjektom, je zodpovednosťou založenou na hodnotách, ktorá pramení zvnútra. Konkrétne spôsoby, akými tento úkon vykonáme, sú výlučne na nás; koľko, kedy, kde, prečo a komu dávame – tieto detaily necháme v našich rukách a srdciach, aby sme rozhodli.

V konečnom dôsledku má dávanie tzedakah korene v organickom chápaní, že keď existuje potreba vyjadrená vo väčšej štruktúre, ktorej sme súčasťou a máme prostriedky na jej naplnenie, je našou svätou povinnosťou tak urobiť. Tzedakah je teda sociálno-duchovný mechanizmus, v ktorom každá časť nesie zodpovednosť za blaho celku.

V rímskych časoch nebol pojem starostlivosti o chudobných príliš zaužívaný. Napríklad Talmud hovorí o rímskom konzulovi Turnusovi Rufusovi, ktorý sa pýtal rabína Akivu na povinnosť Židov starať sa o chudobných: „Ak váš Boh miluje chudobných, prečo ich sám nepodporuje?“ V rímskom myslení sa rozdelenie medzi triedami bohatstva chápalo ako podstatná, ba dokonca prozreteľnostná časť Božieho plánu spoločnosti, a teda malo zostať nezmenené.

Našťastie sme odvtedy prešli dlhú cestu. Množstvo neziskových organizácií, dobrovoľníckych organizácií a potravinových bánk je toho živým dôkazom. V dnešnej spoločnosti Veriacich je bežné, že považujeme za povinnosť starať sa o blaho každého človeka, najmä tých menej šťastných. Je to veľká zásluha toho, že sa biblický pohľad dostal do hlavného prúdu a formuje spôsob, akým dnes uvažujeme o našej sociálnej zodpovednosti. Bohužiaľ, ani zďaleka nie všetci.

Na rozdiel od starorímskeho pohľadu Židia veria, že ak vidíme človeka v núdzi, je to preto, že sme dostali príležitosť mu pomôcť, a preto sme povinní tak urobiť. V skutočnosti sú hebrejské slová pre chudák, ani a chudoba aniyut odvodené z koreňa laanot, čo znamená odpovedať.

To zdôrazňuje, že chudoba má vyvolať reakciu u tých, ktorí majú prostriedky na to, aby dávali. Potreba, nedostatok, znevýhodnenie a útlak sú všetko pozvania, ktoré Boh poslal nám, aby sme splnili svoju povinnosť presadzovať spravodlivosť prostredníctvom skutkov tzedakah.

Slovo tzedakah, zakorenené v biblicky ustanovenej koncepcii sociálnej spravodlivosti, nám pripomína, aby sme sa nedali predbehnúť pocitmi veľkodušnosti a arogancie v dôsledku našich dobročinných skutkov. Namiesto toho by dávanie tzedakah malo vyvolať pokoru a uznanie za požehnanie a príležitosť slúžiť ako dôveryhodní darcovia Boha na zemi. Ako píše rabín Yaakov ben Asher:

„Akékoľvek bohatstvo máš nie je tvoje; je to len záloha poskytnutá pod podmienkou, že ju použiješ tak, ako si to vkladateľ želá, tým, že časť z nej dáš chudobným.“

Inými slovami: nemáme to, čo máme, pretože je to naše – nejakým spôsobom nám ho niekto dlhoval – ale preto, že nám to Boh zveril, aby sme to distribuovali tam, kde je to najviac potrebné. Bohatstvo, ktoré vlastníme, je vkladom od Boha, ktorý nám ho dáva na dočasnú úschovu; je určené na to, aby sme účelne investovali tam, kde a kedy to bude potrebné.

Z tohto pohľadu nie je dôvod, aby sa príjemca tzedaky cítil zahanbený alebo nedôstojný. Práve naopak, sú to oni, ktorí umožňujú darcovi spolupracovať s Bohom pri dokončovaní stvorenia! Ako užia naši starší bratia vo viere:

„Viac ako boháč robí pre chudobného, robí chudák pre boháča.”

Ide o úplnú inverziu spôsobu, akým sa bežne pozeráme na dynamiku moci medzi bohatými a chudobnými, a redefiníciu toho, kto komu skutočne dáva.

Z pohľadu Božieho Slova je dôvod, prečo existuje majetková nerovnosť, v prvom rade to, aby sa ľudia rozhodli túto chybu napraviť. Ak by k tomu boli nútení alebo donútení, nenaučili by sa zásadnú lekciu, ktorú sa Biblia snaží odovzdať, a to, že:

Každý nesieme zodpovednosť za väčší, vzájomne prepojený celok spoločnosti.

Áno, tzedaka je prikázaním, ale v konečnom dôsledku Boh nechce, aby sme sa starali o chudobných len preto, že musíme; skôr chce, aby sme to robili, pretože skutočne veríme, že je to správna vec. Ľuďom v núdzi nepomáhame, pretože je to pekná vec; robíme to, pretože je to správne.