Súd, Tolerancia a Náprava

Ak by sme to vzali do extrému, nemohli by sme rolíšiť, či je správanie nejakého človeka pre Boha, spoločnosť alebo pre nás samotných prijateľné. Súdiť totiž neznamená len súdiť na súde, ale aj posudzovať veci a situácie, či sú pred Bohom správne a spravodlivé podľa Jeho štandardov, alebo nie, či to, čo robíme, je hriešne alebo nie, či je to prospešné, alebo nie. Súd teda znamená aj náš “úsudok”, alebo nami vyjadrený názor na vec z rozličných uhlov pohľadu.

Avšak, atmosféra bez akéhokoľvek súdu, ako to vidíme dnes, nevytvára v spoločnosti toleranciu, ale anarchiu – bezbožnosť: nič telesné nie je spochybnené, nič nie je zlé, všetko sa smie a nič sa nemusí. Súdy telesných sú zvrátené: dobré sa vyhlasuje za zlé, svätosť za hriech, múdrosť za hlúposť a sebadisciplína za zvrhlosť. Zlomyseľní a bezbožní usudzujú, že všetci, ktorí pokánie, druhý príchod Ježiša Krista na zem, svätosť a spravodlivosť hlásajú, sú zlí, lebo im otvárajú oči a zobúdzajú svedomie, čím ničia nie ich, len ich krivé zrkadlá.

Za zlé sa dnes považuje práve to, čo je sväté, chvályhodné, múdre, pokojamilovné a dobré: pravé učenie Evanjelia Vykúpenia, znovuzrodenie, pokánie, spravodlivosť, príchod Božieho Kráľovstva a zanechanie života v podvode a lži ducha tohto sveta. Všetko veci, ktoré spôsobujú vytriezvenie svedomia a pravý pokoj a požehnanie.

Ježiš nad tými, čo robia a schvaľujú zlé konanie už vyhládil SÚD – ROZSUDOK, že takíto do Jeho pokoja nevojdú. Rozumní tu spravia logický úsudok, t.j.usúdia, že ak je zvrhlé správanie UŽ ODSÚDENÉ, znamená to, že onedlho príde výkon rozsudku. Je na čase sa zobudiť, lebo je nad slnko jasné, že už žijeme v dňoch, totožných s tými za Noeho:

Lk 17,26: A ako to bolo vo dňoch Noeho, tak to bude aj vo dňoch Syna Človeka.

Boh však nemal v úmysle anarchiu, keď Ježiš povedal: „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Mt 7:1). Ak tento verš prenesieme do extrému, príklad človeka, či už dobrého alebo zlého, by nemal žiadnu schopnosť ovplyvniť správanie ostatných. Pred rozhodnutím, či chceme napodobniť alebo odmietnuť to, ako sa správa iná osoba, musíme zhodnotiť – posúdiť – jeho správanie.

Mt 7,2: Lebo podľa akého súdu súdite vy, tak budete súdení, a akou mierou meriate vy, taká sa nameria vám. 

Ježiš nás varuje, že nás čaká rovnaký súd, akým súdime ostatných. Naozaj to chceme? Toto varovanie by malo spôsobiť triezvosť každého mysliaceho človeka! Naozaj veríme Bohu, keď nám dáva také prísne varovanie?

Ježiš nám dáva ďalšie varovanie: Náš úsudok, t.j.názor na vec, či správanie iného, môže byť skreslený, pretože v sebe môžeme mať chybu oveľa väčšieho kalibru, ako je chyba, ktorú tak kriticky pozorujeme na našom blížnom. Za Ježišovými slovami je upozornenie v tom, že pretože chyba je na našej strane a my samých seba milujeme, sme ochotní byť v sebahodnotení zhovievaví, ale voči inému sme až zlomyseľnými sudcami (viď Jak 2:4). Čo sa tu deje je, že keď svoju kritiku zameriame na iného, namýšľame si, že sa tak vyhneme starostlivému a kritickému skúmaniu seba samých. Niektorých baví opravovať ostatných, pretože to v nich vyvoláva pocit cnosti a kompenzácie zlyhaní, ktorým sami nemajú v úmysle čeliť. Psychológia to nazýva “projekcia” – premietanie vlastných chýb a slabostí do iného a snaha spôsobiť, aby ich naprával on, nie my sami. Ale súd, ktorým tak súdime ostatných, je v skutočnosti rozsudkom, ktorý dostaneme od Boha my sami.

Pamätaj, že Boh nás vidí. Daj si preto pozor, aby si nebol nájdený ako zlomyseľný sudca, lebo každý z nás už má svojho Sudcu – Ježiša Krista.

A Jeho druhý príchod je predo dvermi.