Tvoja Vlastná Voľba

Kresťanské učenie tu dáva najmenej dve odpovede.

Prvá odpoveď: Áno, je to tvoja voľba.

Druhá odpoveď: Áno, pre toto si sa narodil.

Preto sa pozrime na to, čo učí Písmo a tiež na etiku našich duchovných predchodcov – Cirkvi Ježiša Krista. Božie Slovo hovorí o „žene, ktorá dáva semeno a rodí syna“ (Lv 12:2). Je zaujímavé, že to začína ženou, ale nie manželmi. V pasáži sa nehovorí, že „muž sa oženil so ženou a ona mu porodila syna“. Dôraz sa kladie na samotnú ženu. Táto žena v našej pasáži predstavuje Vyvolený národ, alebo Kresťanov, ktorých nielen proroci popisujú ako „manželku“ alebo „snúbenicu“ samotného Boha. Písmo nám tak hovorí o človeku, ktorý z vlastnej vôle urobí v kresťanskom živote krok vpred. Bola tu teda spravená voľba, ktorá má dobrý výsledok: narodenie dieťaťa, čo znamená dosiahnutie, či výsledok a úspech.

Z uvedeného je jasné, že naša vlastná voľba je veľmi dôležitá. Ak sa niekto rozhodne, že svoje Kresťanstvo prejaví slobodne a nebude nútený, bude to mať pozitívny a trvalý účinok. V Písme však vidíme zaujímavú vec: Najprv vidíme Mojžiša, ako prijíma Zákon na Sinaji, a potom v tom istom Zákone čítame otázku: “Akú cestu by si mal človek zvoliť?“

Začneme tým, čo sa ukladá “zhora”: Mojžiš prijal Zákon na Sinaji od Boha a potom ho odovzdal ďalším generáciám starších a vodcov. Výsledkom je, že ak je niekto vychovávaný v tradičnom, a zdôrazňujem skutočnom, nie falošnom kresťanskom prostredí, získa tak pre svoj každodenný život obrovský vklad pre kresťanské učenie a prax. Toto prichádza „zhora“; sami si to nevybrali. Toto je prípad tých, ktorí mali tú milosť, že mohli od kolísky vyrastať na Božom Slove a učení, nie na učení a tradíciách falošného kresťanstva. Bolo im to dané.

Ale potom prichádzame k druhému spôsobu, ako človek prijíma vieru v Krista a to keď si človek sám zvolí túto Cestu, a to na základe počutého Božieho Slova. A práve táto slobodná voľba pre Krista mu dáva hlbší vzťah k jeho kresťanskej identite. Verím, že preto Ježiš Židom hovoril, že ich ako národ pohne do žiarlivosti tým, že sa zjaví takým, čo nič nepočuli, t.j.pohanom.

V skutočnosti však potrebujeme v živote oboje. Potrebujeme toľko informácií, koľko len môžeme získať a to tak z tradícií, kresťanského prostredia, domáceho života ako aj vzdelania, ktoré nás formujú do kresťanského vzoru. Ale ak sa to stane len povrchným životným štýlom a fasádou, robí to z človeka len obielenú stenu. Takto žité kresťanstvo je podvod na sebe samom. Prečo? Lebo ak svoju vieru založím len na tom, čo mi povedalo spoločenstvo okolo mňa, rodina, cirkev a kolegovia v práci, ale nie som vedený do osobného vzťahu s Bohom, je to falošné kresťanstvo. Boh je Živý a je osobným Spasiteľom. Preto aj náš vzťah k Nemu má a musí byť osobný. Napokon, veď aj Jeho učeníci s Ním mali osobný vzťah, či nie? Ver mi, potrebu osobného vzťahu s Bohom si skôr, či neskôr uvedomí každý tradičný kresťan a začne si klásť otázky, ktoré, ak pred nimi neuhne, ho povedú k slobodnej voľbe Krista ako Pána a Spasiteľa aj Kráľa.

Teda, po čase povrchnosti v živote viery, prichádza dôležitý, ďalší krok: naša vlastná voľba, naše osobné uznanie našej identity a náš vzťah s Bohom a k Jeho Slovu. Otázka: Deje sa to vždy? Nachádza každý veriaci kresťan svoju „skutočnú“ identitu? Pozrime sa teda na komentár k tehotenstvu a pôrodu, úvodnej témy našej pasáže z Levitika:

Písmo hovorí, že zatiaľ čo je žena tehotná, jej nenarodené dieťa sa učí celému Zákonu. Židia tu hovoria, že keď sa dieťa narodí, „anjel ho udrie do hornej pery“ a ono Zákon zabudne. Vieme, že sme duše v tele, ktoré na svet posiela Boh. Je teda prirodzené, že aj nám je do duše uložený celý zákon, čo znamená, že hlboko v podvedomí každej duše, je stále vedomie celého Zákona. Ale asi aj nám je pri narodení “klepnuté po perách” a my na Božie Slovo zabúdame. Preto sa ho neskôr v živote potrebujeme znova učiť.

Každý Kresťan, muž aj žena, má túto vnútornú úroveň poznania a uznania. Život je proces pripomínania si a vzorcov “zhora”, ktoré nás „nútia“ do kresťanského spôsobu života, a tak v skutočnosti vyvolávajú naše vlastné vnútorné uznanie, našu vlastnú voľbu byť živým Kresťanom. Keď si uvedomíme, že sme Kristovým stvorením aj pokolením, ako inak by sme ešte mohli žiť? A prečo vlastne?