Úprimné pokánie

9 JANUÁRA 2020

Túto dokonalú pravdu zdieľam pre skúsenosť, že väčšina ľudí, aj keď sa rozhodne nasledovať Ježiša, onedlho upadá do starých, zaužívaných spôsobov života a hriechov. Keďže nerozumejú svojej novej životnej situácii a neprijímajú Bohom dané riešenie, zisťujú, že sú v procese stagnácie, či dokonca straty požehnania. Písmo nám však aj tu pomáha:

Kto zakrýva svoje hriechy, nebude sa mu dariť,
Ale kto sa z nich vyzná a opustí ich, dosiahne milosrdenstvo. (Prís 28,13)

Štyri slová v tomto verši – „zakrývať“, „prosperovať“, „vyznať“ a „zavrhnúť“ – poukazujú na niektoré vzácne pokyny. Tieto slová znamenajú toto:

»Zakrývať: „prikryť, skryť, ukrývať.“

»Prosperovať: „napredovať, prosperovať, dosiahnuť pokrok, uspieť, byť ziskový.“

»Vyznávať: „hádzať, strieľať, vrhať “a v širšom zmysle „ priznať sa“ alebo dokonca „chváliť “.

»Opustiť : „odísť, rozviazať, zavrhnúť, pustiť.“

Inými slovami, ak sa pokúsime skryť alebo ignorovať svoje chyby, či hriechy, naše šance na úspech v živote sú chabé. Ak si ich však pripustíme a naozaj sa k nim postavíme ako treba, získame priazeň. Mnohí mi iste dajú za pravdu, že „je pre nás ľahšie skúsiť zabudnúť na problém, o ktorom vieme, ako ho riešiť“. Takýmto zmýšľaním však iba zjavujeme pravdu, že toto je náš osobný problém. Ak ho odmietneme riešiť – v našom prípade hriech – nikdy tak nezmizne. A iba konštatovať, či rýchlo povedať „prepáč“, úprimným vyznaním nazvať nemožno. Dôkaz vidíme v podobenstve o márnotratnom synovi (Lk 15,17). Človek, ktorý iba rýchlo „prebehol“ svoj hriech, ako pes cez vodu, alebo takto „vyznáva“ svoje nedostatky, si v skutočnosti nikdy do svedomia nevstúpil. On len dovolil problému, či hriechu, jeho ustavičný návrat, alebo prejav v inej podobe.

Z duchovného hľadiska platí, že ak k sebe ohľadom našich hriechov a nedostatkov nebudeme čestní, ak si skutočne nevstúpime do svedomia, nikdy nedosiahneme náš plný, Bohom daný potenciál. Takto Ježišom prisľúbenú hojnosť života nedosiahneme. Boh nám môže naše hriechy ukázať, nemôže a nebude nás však nútiť naložiť s nimi a prekonať ich – toto rozhodnutie je iba naše. Na toto sme dostali slobodnú vôľu. Musíme sa najprv sami chcieť vidieť takí, akí sme a musíme chieť (byť ochotní) spraviť nielen rozhodnutie, ale aj konkrétne kroky smerom k zmene. Len toto je úprimné pokánie. Kto tak nerobí, iba sucho povie: „prepáč“, bez onoho vstúpenia si do svedomia, s cieľom skutočne sa hriechu zriecť – doslova z neho robiť pokánie, klame seba samého a pripravuje si nešťastie. Onedlho totiž na svoj hriech narazí znova a jeho reakcia bude prehnaná a nezriedka spojená s agresivitou voči tomu, kto mu hriech pripomenul. Mnoho ľudí sa totiž, čo sa týka vyznania hriechov, podvádza takto: „Už som sa ospravedlnil, už som povedal prepáč, som čistý.“ Kto tak jedná, ten iba o sebe zjavuje, že žiadne pokánie nielen nerobil, ale že o svojej slabosti s Bohom vôbec nehovoril. 1 Rana je živá, lebo nedošlo k odpusteniu hriechu a teda ani jej uzdraveniu. Takíto ľudia sú voči svojmu okoliu v prípade, že sa niekto ich rany „dotkne“, nezriedka verbálne agresívni a neskôr aj fyzicky násilní. V prípade, že tak jedná manžel voči manželke, sú jeho modlitby Bohom neprijaté (1Pt 3,7). Písmo totiž učí pravdu, že manželky sú spoludedičkami Božieho kráľovstva (1Pt 3,9). Ak sa manžel pre vlastnú nekajúcnosť hrubo správa k manželke, priamo tak poškodzuje Kristovo telo, čím svoj hriech iba násobí. A ak tak robí manželka, dvíha jazyk proti Bohu tým, že „siaha mocou zlého jazyka“ na Bohom danú autoritu manžela. To isté robí každý Kresťan, ktorý sa takto správa k blížnym v spoločenstve. Ježiš nás však učí, že skutočné zmierenie s Bohom žiadne takéto reakcie agresivity ani odporu nespôsobuje. Naopak, skutočné, úprimné pokánie spôsobuje príliv, nie stratu, či úpadok požehnania (Gal 5,22). Preto nám Pavol vo Filipanoch hovorí:

Preto, moji milovaní, ako ste vždy poslúchali, nielen ako v mojej prítomnosti, ale teraz omnoho viac v mojej neprítomnosti, s bázňou a chvením pracujte na svojej vlastnej spáse; Lebo je to Boh, ktorý vo vás pracuje tak, aby ste chceli, aj konali, čo je dobré. (Flp 2,12-13)

Kľúčovými slovami sú: „chcieť“ a „pracovať“. Chcieť znamená byť ochotný, ústretový, mať ono Kristovo pozitívne zmýšľanie „áno“ a „amen“. Pracovať zasa znamená skutočné, dokázateľné premáhanie seba samého, doslova nútenie svojej vlastnej, starej hriešnej prirodzenosti podriadiť sa Kristovej prirodzenosti. Len toto Ježiš nazýva skutočným pokáním. Ak pokánie nerobíme podľa vzoru, aký nám bol ukázaný na vrchu, klameme sami seba a naša vlastná nekajúcnosť a hriech, nám potom nielen zabráni prosperovať (duchovne aj telesne), ale čoskoro nás znova a hlbšie zrazí na kolená a bude všade okrádať. Rozhodnutie je na nás. Ak si Kresťan, zaviazal si sa svoje staré „ja“ umŕtvovať, nie ho živiť. Preto buď verný svojmu záväzku voči Kristovi a zažívaj už len Jeho hojné požehnanie.

Zuzana

Najnovšie príspevky