Všetkým, ktorí chodia po štyroch…

Rabín Jozef rozprával nasledujúcu príhodu z detstva:

Na istý sviatok Pesach  – do jeho desiatych narodenín mi vtedy chýbalo niekoľko mesiacov – mi vyrobili nový oblek spolu s úplne novými topánkami.

Prípravy na sviatok boli vedené pedantným a dôkladným spôsobom. Deň pred Pesachom sa postupovalo prísne: najprv bolo prehľadaný a pozbieraný všetok kvas z dvora, kurníka a stajne. Sluha tým bol zaneprázdnený veľkú časť noci a ráno nasledovala dvojitá kontrola. Potom bol kvas spálený, potom sme sa išli ponoriť do kúpeľa, obliecť sa na sviatok a upiecť špeciálne macesy na večeru. Nakoniec sa bolo vždy treba postarať o drobné veci na poslednú chvíľu.

Medzi tieto posledné veci patrila úloha, ktorá mi bola zverená: odstrániť pečate z fliaš vína a čiastočne vytiahnuť korkové zátky. A dať pozor, aby kov vývrtky neprišiel do kontaktu s vínom.

V ten rok som tým bol zaneprázdnený v otcovej izbe. Išiel som do toho s veľkou opatrnosťou, a dával som si pozor, aby som si nezašpinil nový oblek, a čo je najdôležitejšie – neotupil som lesk na svojich nových topánkach.

Môj otec si všimol to, čo som mal na mysli, a povedal mi: “Veľký šľachtic sedí za stolom plným najrôznejších gurmánskych jedál a lahôdok. Pod stolom leží pes a hryzie kosť. Aké pekné by to asi bolo, keby šľachtic zliezol zo stoličky a prisadol si k psovi pod stôl, aby prežúval krásnu kosť?!”

Otcove slová na mňa tak zapôsobili, že som sa hanbil čo i len pozrieť na svoje nové šaty.

Toto je výchova.