Psychické a Emocionálne Týranie

Emocionálne zneužívanie môže mať mnoho podôb, vrátane verbálnych útokov, vyhrážok a urážok a odopieranie napĺňania emocionálnych potrieb manžela či manželky.

K psychickému týraniu patrí aj neverbálne odmietanie, zanedbávanie a izolácia – keď sa toto správanie opakuje, alebo nebodaj deje pravidelne, či dlhodobo, stáva sa vzorom emocionálneho a psychického  zneužívania.

Najčastejšou obeťou emocionálneho zneužívania je manželka, dieťa alebo priateľ, ktorý násilníka miluje, ale napriek týraniu veľakrát nie je ochotný zo situácie odísť. Ale tohto zneužívania sa dopúšťajú mnohí aj v Cirkvi a to sebeckým a bezbožným vyvolávaním ľútosti u členov, alebo predstieranej potreby pomoci, zatiaľčo sami o Boha a skutočný rast z problémov vôbec záujem nemajú a dlhoročná recidíva ich tu usvedčuje z rovnakej bezbožnosti voči Božej Cirkvi ako priameho násilníka.

Skvelá správa pre veriacich znie: Nie je to týraný partner, koho sa treba zbaviť, ale zlý duch, ktorý násilného partnera do jeho zlého správania núti. Áno, za akýmkoľvek týraním je naozaj zlý duch, alebo aj skupina duchov. A niekedy je nevyhnutná aj napr. manželská odluka, inak sa veci nepohnú.

Pozrime sa na niektoré príklady citového týrania v Biblii:

Abigail

Táto žena, ktorá sa neskôr stala manželkou samotného kráľa Dávida, bola takmer určite vydatá za emocionálne násilníckeho manžela – Nábala. Ľudia ho opisovali len ako „mrzkého, nevľúdneho a zlého“, urážlivého ale „zlého“. A nazývali ho tak práve tí, ktorí ho poznali najlepšie (1Sam 25:3.14.25).

Kráľ Saul

Ďalším prípadom psychického aj emocionálneho násilníka bol kráľ Saul. V Písme vidíme aj verbálne násilie, ktoré Saul na svojom synovi Jonatánovi páchal (1Sam 20:30).

Babylončania

A potom sú tu Babylončania, ktorí  „zabili synov Sedekiášových pred jeho očami. Potom mu vypichli oči,“ aby sa ubezpečili, že posledná vec, ktorú kedy videl, bola smrť jeho synov (2Kr 25:7); toto zverstvo doslova kombinovalo fyzické zneužívanie s emocionálnym zneužívaním.

Dalila

A v zneužívaní je neslávne známa aj Dalila, ktorá naliehala na Samsona „deň za dňom, kým z toho nebol na smrť chorý“ (Sdc 16:16).

Podľa Biblie sú činy akéhokoľvek zneužívateľa hriešne, sú bezbožnosťou a Boh ich nenávidí.

Slávna pasáž o láske v 1Kor 13 jasne zjavuje, že emocionálne zneužívanie je opakom diela Ducha Svätého, teda je dielom zlých duchov; a naozaj nie jedného.

Apoštol Pavol v spomínanej pasáži opisuje skutky skutočnej lásky. Po prvé, hovorí, že láska je trpezlivá a láskavá (1Kor 13:4). Ale emocionálne zneužívanie svedčí o človeku, ktorému chýba oboje: trpezlivosť, aj láskavosť. Namiesto toho takýto človek rýchlo vzplanie aj pri malých veciach, ktoré naozaj nie sú ničím, ako je napríklad pád nepozorného dieťaťa na zem s tým, že si vôbec neublížilo, ale okamžite nasledujú nadávky, výčitky, či súdy na adresu manželského partnera ako “svedectvá” o jeho neschopnosti vychovávať, či dávať pozor na dieťa. Toto je ohavné násilie a v žiadnom vzťahu, – nieto manželstve – nemá miesto.

Láska „si nevedie žiadne účtovníctvo chýb a omylov“ (viď verš 5), ale emocionálne zneužívanie je naopak, práve o poukazovaní na to, ako sa ten druhý mýli, alebo robí zle vo všetkom, čo robí.

Prečo to násilník robí? Aby s ochránil vlastné ego. Takýto prejav a správanie, alebo návyk je zloba a vychádza z egoizmu.

Láska nie je hrubá ani sebecká, ani pyšná, ani podráždená, ani rozhorčená – to všetko sú nešťastné vlastnosti emocionálneho zneužívania. Namiesto toho láska „vždy chráni, vždy dôveruje, vždy dúfa, vždy vytrvá“ (verš 7). Je smutné, že práve milujúci človek – ten, kto miluje bezpodmienečne – je najčastejšie terčom emocionálneho zneužívania.

Dobre, už vieme, že Boh násilie nenávidí, lebo ono je prejavom zloby a Satan, súc vrahom je definitívne za každým násilím.

Ale ako sa zachovať, ak je zneužívaný napr. manželský partner v Cirkvi? Mal by sa podľa biblickej definície lásky v tichosti tolerovať násilníka? Vyžaduje si láska, aby človek prehliadal zneužívanie a „vytrval“ aj napriek nespravodlivej bolesti? Odpoveď na obe tieto otázky je „NIE, NIE a ešte raz NIE“.

Existujú aj iné láskyplné možnosti ako prejaviť NETOLERANCIU takéhoto status quo.

Zneužívanie je naučené správanie. Ale ak dovolíme, aby k nemu dochádzalo a pokračovalo, v skutočnosti ho nielen akceptujeme, b a máme na ňom priamy podiel. Toto je v Kristovej Cirkvi NEMYSLITEĽNÉ a preto sa tu ŽIADNE NÁSILNÉ SPRÁVANIE NETOLERUJE.

Nemôžeme a ani nesmieme akceptovať verbálne ani emocionálne zneužívanie, a to minimálne z dvoch dôvodov: táto bezbožnosť totiž znevažuje Boha a často eskaluje do fyzického zneužívania.

Zneužívať niekoho citovo nie je správanie Kresťana, ktorý kráča v spoločenstve s Pánom. Takto je nemožné chodiť as Bohom ako Henoch.

Ako sa vzťah zhorší až do bodu emocionálneho zneužívania? Nuž niekde na ceste došlo k zlyhaniu v poslúchaní Božích príkazov týkajúcich sa medziľudských vzťahov (pozri Ef 5:21). Na vytvorenie vzťahu sú potrební dvaja ľudia a každá strana má mať svoje vlastné spoločenstvo s Bohom prostredníctvom Krista a aktívne sa rozhodnúť ctiť Boha a jeden druhého. Bez tohto spoločenstva s Bohom a bez tohto záväzku ctiť sa navzájom, dôjde k rozpadu vzťahu.

Takže vidíme, že násilné správanie s prejavom psychologického a emocionálneho násilia spôsobuje neúcta k Bohu v prvom rade, a potom neúcta k autoritám a nasleduje neúcta k blížnym. Presne ako to napísal aj Apoštol Pavol, že „trocha kvasu prekvasí celé cesto“. Ak sa neúcta nezastaví v jej zárodku, prekvasí celého človeka a my ju potom môžeme pozorovať ako násilné správanie.

Každý vzťah sužovaný emocionálnym zneužívaním si nakoniec bude musieť vybrať jednu z troch ciest:

1) násilník prizná chybu, svoje správanie uzná za škodlivé, odmietne ho a zmení sa;

2) týraná osoba odíde, aspoň dočasne, kým násilník začne žiť pokánie;

3) alebo bude zneužívanie pokračovať na škodu oboch, alebo – v prípade dieťaťa – troch strán, až kým eskaluje do extrému – vraždy.

Nijako sa tejto veci netreba čudovať, ale uvedomiť si, že za takýmto správaním je Satan sám – otec lži, zlodej a vrah.

Násilník nájde uzdravenie a odpustenie iba prostredníctvom skutočného pokánia a vzývania Pána. 2Kor 7:10 hovorí, že „svätý zármutok prináša pokánie, ktoré vedie k spaseniu a nezanecháva ľútosť, ale svetský zármutok prináša smrť“. Rozdiel medzi svätým zármutkom a zármutkom podľa tohto sveta je práve pokánie. Človek, ktorý skutočne chápe podstatu svojho hriechu, pocíti smútok, ktorý ho doslova katapultuje k pokániu a spaseniu a čistému svedomiu.

Musíme si tu však uvedomiť, že je nemožné robiť rozhodnutia za niekoho iného. Nemôžeme zastaviť emocionálne zneužívanie niekoho. Toto zneužívanie je voľba, ktorú násilník robí dobrovoľne a vedome. Čo môžeme urobiť je: odmietnuť akceptovať zneužívanie bez toho, aby sme sa hádali alebo sa čohokoľvek dožadovali.

Najextrémnejším liekom na emocionálne zneužívanie je odlúčenie (pozri 1Kor 7:5). Odlúčenie od násilníka môže poskytnúť čas na uzdravenie zranených emócií ublíženému a hľadanie zbožnej rady od pastora alebo biblického poradcu, aby sa do vzťahu mohla vniesť duchovná rovnováha a mohlo dôjsť k zmiereniu.

V prípade, že sa také správanie dokáže v Cirkvi, je nevyhnutné násilníka okamžite zo spoločenstva vylúčiť až do úplnej nápravy pokáním.

Bez ohľadu na rozhodnutia, ktoré násilník urobí, sa môžeme rozhodnúť poslúchať Boha a ctiť Ho vo svojom živote. Akceptovať zneužívanie nás Boh neučí – toto nie je cesta k životu, ale do depresie, preto nech ňou NIK nekráča. Odmietnutie tolerovať zneužívanie a zároveň zachovanie pokojného, ​​duchovného správania a bez prejavovania nenávisti alebo svárlivosti povedie síce možno dlhou cestou, ale rozhodne k zmierneniu nestálej situácie (pozri Prís 15:1; 1Pt 3:1–2).

Ľudský pohľad je taký, že VŽDY môžeme urobiť „niečo“, aby sme veci zmenili.

Božie Slovo nám hovorí, že len robenie vecí Božím spôsobom prináša TRVALÝ pokoj.