Nebojácni

Raši vysvetľuje, že Jakubovi bolo ľúto, že musel opustiť zasľúbenú zem a zostúpiť do Egypta. A predsa Boh nerieši bolesť. Namiesto toho mu hovorí, aby sa nebál.

Gn 46:3: „Boh povedal Jakubovi: Neboj sa zostúpiť do Egypta…“

Zdá sa, že na rozdiel od strachu muselo nepohodlie zostať.

To isté platí aj pre nás.

Bolesť je skutočná. Strach nie je.

Bolesť je skutočná, pretože nie sme na svojom skutočnom mieste. Nič nie je na svojom skutočnom mieste. Nazýva sa to exil. Exil duše.

Strach nie je skutočný – niet sa čoho báť. Pretože bez ohľadu na to, kde sme, Boh je tam s nami. Lebo On je všade.

Jediné, čoho sa musíme báť, je, že už nebudeme cítiť bolesť. Že si budeme môcť myslieť, že toto je koniec koncov naše miesto. Že skončíme ako žaby v peci Egypta.

Pretože práve tá bolesť z vedomia, že sme na nesprávnom mieste, nás pozdvihuje vyššie, za hranice tohto miesta.