Subjektívny Sudca

Keď človek predstúpi pred nebeský súd, aby sa zodpovedal za svoj pobyt na zemi, najprv sa ho pýtajú, aby vyjadril svoj názor na iný život. „Čo si myslíš,“ opýtajú sa ho, „o tom, kto urobil to a to?“ Po vynesení verdiktu sa mu ukáže, ako sa tieto skutky a okolnosti zhodujú so skutkami a okolnosťami jeho vlastného života. Nakoniec je to sám človek, kto vynáša súd o svojich vlastných zlyhaniach a úspechoch.

To vysvetľuje zvláštne znenie vyššie uvedenej pasáže: „pred ktorým si predurčený vyniesť súd a zodpovedať sa.“ Nie je verdikt vynesený po krížovom výsluchu obžalovaného? Nemal by teda „súd“ nasledovať po „zodpovedaní“? A prečo si predurčený „vyniesť súd“ a nie byť súdený? Ale žiadny súd sa nikdy nevynáša nad človekom zhora. Až potom, čo sám rozhodol o akomkoľvek danom čine, ho nebeský súd prinúti zodpovedať sa za zodpovedajúce skutky v jeho vlastnom živote.

Tá istá myšlienka je implicitne obsiahnutá aj v inej pasáži v našej kapitole Etiky: „Trest sa od človeka vyťahuje, s jeho vedomím aj bez jeho vedomia.“ Keď človek vedome vyjadrí svoj názor na určitú vec, nevedomky sám nad sebou vynáša súd.

To, čo tu máme, je najhlbší vhľad do osobitosti ľudskej duše. V celom stvorení nie je nič vznešenejšie ako duša človeka. To sa odráža v skutočnosti, že človek dostal moc voľby – moc, ktorú zdieľa iba so samotným Stvoriteľom.

Slobodná voľba mu umožňuje potkýnať sa a mýliť sa, ale je to aj to, čo robí jeho potenciál pre dobro nekonečne väčším ako v duchovnejších Božích stvoreniach. Takže aj keď duša príde stáť pred súdom, čo naznačuje, že v jej minulom konaní možno existujú chyby a zlyhania, žiadny sudca, či už je to ten najvznešenejší a najduchovnejší z nebeských bytostí, nemá žiadnu právomoc nad jej osudom. Jedinou mocou na zemi alebo v nebi, ktorá môže súdiť človeka, je sám človek.