Dovolenkový suvenír

V úvode som povedala, že náš pobyt na Slovensku dovolenkou zámerne nenazvem. Prečo? Lebo Písmo nič také ako dovolenka (a ani penzia, sociálne dávky a dôchodky) nepozná, ani neučí. Aby ma tu nik nepochopil nesprávne: Boh nám určil čas práce a časy sviatkov, preto dovolenky ani penzie ani len nespomenul. To len tzv.moderná spoločnosť spravila z dní voľna dni svojvoľnosti a nazvala ich dovolenkami. Ak si však skutočný Kresťan a poznáš Slovo svojho Boha aj Jeho učenie, potom vieš, že dovolenky a penzie, čoby dni svojvoľnosti, nečinnosti a zaháľania, Božou vôľou nikdy neboli a nie sú. Sviatky, naopak, a mnohé aj dvojtýždňové a v pravidelnejších intervaloch, určite Božou vôľou sú. Poďme ale k oným “suvenírom”.

Prvé Božie požehnanie sme zažili už na druhý deň cesty na Východ. A svedčím, že Ježiš “dvoch mužov v bielom odeve” neposlal len na svoj hrob, z ktorého vstal z mŕtvych, ani sa títo nezjavovali len v dňoch po Ježišovom zmŕtvychvstaní, ale nájdeš ich občas aj na diaľniciach krajín, ktorými Božie deti prechádzajú, aby splnili Otcovu vôľu. Sotva sme totiž opustili Linz, boli sme dvoma mužmi v bielych tričkách a v bielom aute, varovaní na defektnú, zadnú pneumatiku. Najprv sme im nevenovali pozornosť, ale prebralo ma Pánovo Slovo: “zastali pri nich dvaja mužovia v bielom odeve” (viď Sk 1,10) Hneď som na to upozornila manžela a ten dal za jazdy znamenie spolujazdcovi bieleho auta, zopakovať čo vravel. Ten mu posunkami ukázal na zadnú pneumatiku a tak si môj manžel v spätnom zrkadle defekt všimol a to ani nie 20 km od servisu. Na najbližšom výjazde sme odbočili z diaľnice a zviezli sa do najbližej dediny, kde sme našli hneď dva servisy na výmenu pneumatík. Počas cesty doň sme sa modlili, aby bola cena výmeny prijateľná, lebo u nás doma (v Belgicku) sa cena za rovnakú výmenu pohybuje až do výšky 400€. A Pán nás vyslyšal: v servise nám našli second hand pneumatiku, schopnú prejsť ďalších 7000 km, a to len za 30€ aj s výmenou! Nech je zvelebený Pán za svoje milosrdenstvo a pomoc v pravom čase!

Ďalší suvenír mi Pán daroval pár dní po príchode domov, na Východ. Počas cesty som Mu spomenula, že ak by to bolo možné, veľmi rada by som znova ochutnala ovčí syr u strýka a tety. O tri dni neskôr sme už k nim boli pozvaní na opekačku a zo stola sa na mňa usmieval… ovčí syr. Nezdržala som sa smiechu a z celého srdca ďakovala Bohu, že ma vyslyšal aj v takej úplne smiešnej veci ako je ovčí syr. Ale ani to nebolo všetko.

Počas cesty na Západ Slovenska som Pánovi povedala, že ak je to Jeho vôľa, po ceste k sestre v Kristovi, by som sa rada zastavila v Maďarsku na mletú papriku a nejakú tu klobásu. Lenže som si neuvedomila, že bola sobota, a že otváracie hodiny môžu byť úplne iné. Upozornila ma na to až sestra v Štúrove, ale s tým, že papriku mi už kúpila, hoci slovenskú, lebo je vraj taká dobrá, že na ňu chodievajú aj samotní Maďari. Aj tu ma Pán vyslyšal, a hoci som sa k maďarskej klobáske nedostala, v aute už so mnou cestovalo vyše kila tej východniarskej.

Avšak ani to ešte nebolo všetko. Pred odchodom na Slovensko som vedela, že idem slúžiť blížnym podľa ich potrieb a aj ponavštevovať všetkých blížnych v Kristovi, potešiť sa spoločnou vierou, ohlásiť Krista tým, čo nič nepočuli a každému dať aj nejaký duchovný dar, či povzbudenie. A aj túto modlitbu Pán vyslyšal. Bolo úžasné vidieť, ako títo blížni skutočne rastú vo viere, každý na inej úrovni, ale každý rastie a aj v poznaní Slova, akí sú verní v službe a ako Pánova Cirkev rastie naozaj Božím vzrastom!

Naozaj, aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu. Je to skutočne sťa vzácny olej na hlave, čo steká na Áronovu bradu …