Láska a úcta k našim deťom

Lv 27:16: Ak človek zasvätí časť svojho zdedeného poľa Bohu . . .

Prečo by nám Boh mal dovoliť dávať chrámu alebo jeho kňazom majetok, ktorý nám dal? Nie je to nevďačnosť voči Nemu alebo možno vyhýbanie sa zodpovednosti, ktorú nám zveril tým, že nám dal tieto zdroje k dispozícii? Odpoveď je, že všetok náš majetok skutočne patrí Bohu. Práve nám ich zveril do opatery počas nášho života, aby sme ich zušľachtili, a aby sme ich zušľachťovaním zušľachtili seba i svet. Z toho vyplýva, že nemáme žiadne prirodzené „práva“ na to, čo vlastníme; nie je to naše, aby sme to zneužívali alebo tým svojvoľne plytvali.

Ak to platí o našom vonkajšom majetku, platí to o to viac o našom talente a tele. Musíme sa o ne náležite starať a nasmerovať ich k Božím cieľom; nie sú naše, aby sme ich zneužívali alebo poškodzovali.

A o to viac to platí o našich deťoch, ktoré tiež neslobodno milovať viac ako seba, či Boha.

Naše deti patria Bohu, ktorý nám ich zveril do starostlivosti, aby sme z nich vychovali dobré a sväté bytosti. Je našou prirodzenosťou ako rodičov šetriť všetko úsilie pri hľadaní toho, čo je pre naše deti najlepšie. Našou najvyššou prioritou by teda malo byť poskytnúť im biblické vzdelanie, založené na večných hodnotách Biblie. Toto je najlepší spôsob, ako im zabezpečiť to pravé a najtrvalejšie šťastie