Ľútosť nad dobrým skutkom

Ale hriešna prirodzenosť sa často oblieka do pekných a cnostných “odevov” a láka človeka argumentmi, ktoré sa navonok zdajú byť spravodlivé a správne. Natíska sa tu otázka : Ako potom, alebo podľa čoho môže človek vedieť, či určitý argument vyvolali dobré sklony v našom srdci alebo zlé?

Jedným zo spôsobov je preskúmať svoje dlhodobé pocity z toho, čo si urobil. Keď si hnaný k zlému skutku návalom žiadostivosti a túžby, alebo odmietaním toho, o čom vieš, že je správne, nevyhnutne máš potom srdce plné ľútosti, a nezriedka aj hanby; skutočne, čím viac času plynie, v ktorom si nedostavuje odmena za tvoj skutok, tým silnejšie tieto pocity rastú. Rovnakú ľútosť cítia v srdci všetci mentálne, či emocionálne nezrelí, ktorí konajú skôr preto, aby boli videní inými, než pre Boha. Ak sa odmena za ich skutky pokánia nedostavuje hneď, ich srdce má tendenciu ľutovať, že vôbec čosi dobré spravili, že sa na cestu nápravy seba samých vôbec vydali:

Hebr 12:11: Každá disciplína sa vo svojom čase zdá nie príjemná, ale prinášajúca zármutok; ale potom tým, ktorí boli učení disciplínou, prináša ovocie Pokoja a ovocie Spravodlivosti.

Ty preto nebuď taký, čo ako pes čaká dostať odmenu za každý trik, čo sa naučil, a neskôr sa vracia k zvratkom, ktoré vydávil, ale uvedom si, Kto a prečo ťa povolal.

A zároveň maj starosť aj o to, aby žiaden človek nemusel ľutovať svoj dobrý skutok spravený pre teba – že ti pomáhal. Prestaň plytvať životom svojím aj iného, spamätaj sa, rob pokánie a nájdeš pokoj pre svoju dušu.

Rozpamätaj sa, ako Boh oľutoval že spravil človeka na svoj – dobrý – obraz a čo sa potom stalo? Boh sa rozhodol človeka zo zeme vyhubiť rovnako, ako aj Zlého.

Hebr 13:17: Poslúchajte svojich duchovných predstavených a podriaďte sa im, lebo oni bdejú nad vašimi dušami a budú sa za ne zodpovedať Bohu. Nech to robia s radosťou, a nie so zármutkom, lebo to by vám neosožilo.

Čo znamená ono “to by vám neosožilo”? Ako tomu máme rozumieť? Nuž, tento verš priamo korešponduje s Božím výrokom: 

Gn 6:7: A Pán povedal: Vytriem Človeka z povrchu zemského; oboje Človeka a Zvieratá, Plazy i Vtáctvo Nebies; lebo ľutujem, že som ich stvoril. 

Bdej preto a pamätaj, že Boh sa zastáva svojich vyvolených a naozaj sa vysmievať naozaj nedá – ani tými, čo plytvajú takými dobrami ako je dobré Evanjelium Vykúpenia a náukou Božieho Dobrého slova. A ako všetci dobre vieme, čo človek sial, to bude v pravom čase aj žať. 

Kto seje lajdáctvo a hriech a spôsobuje zármutok srdca Pánovho služobníka a ľútosť Svätého Ducha nad sebou samým, naozaj bude žať skazu a záhubu: vyhubenie zo sveta živých aj vytretie z Večného Života. Takto chápeme, že zarmucovanie Svätého Božieho Ducha bezbožným správaním, alebo zarmucovaním Božieho služobníka, ktorého Boh poslal pripraviť duše pre večnosť s Ním, naozaj nikomu neprospieva. Práve naopak. 

Boh je stále Ten istý včera, dnes a naveky. Vôbec sa nezmenil. On svoje rozhodnutie vyťať neúrodný figovník a s ním aj bezbožných zo zeme, nezmenil. Takí totiž zem iba vyčerpávajú – plytvajú životom.

Veď ako dokazuje aj vyššie spomínaný verš, pri dobrom skutku je človek s priamym, úprimným srdcom a čistým úmyslom a zámerom konať dobro, časom stále viac a viac spokojný s výberom, ktorý urobil.

Odpoveď na otázku je teda jednoduchá: každú myšlienku, emóciu aj vec možno poznať po ovocí.

Čím skôr sa naň každého agumentu v srdci pýtaš, tým skôr pôvod argumentu odhalíš.