Namyslení škôlkári

14 MARCA 2020
Berieš sám seba príliš vážne a si z toho už unavený? Omrzelo ťa ustavičné predstieranie svojej vážnosti a dôležitosti? Chceš si konečne oddýchnuť od „ťažoby“ dospeláka? Potom si na správnej adrese, lebo namyslenosť naozaj unavuje.

Mnohí z nás sa berú až príliš vážne, čo veľakrát končí frustráciami a ich následkom a nezriedka, aj závislosťami či chorobami. A pritom stačí tak málo. Každý z nás je, čoby škôlkár, privedený do škôlky rodičom. Keď nás do nej mama či otec priviedli, prezliekli nás do škôlkárskej uniformy: obyčajne nohavičiek s náprsníkom a košieľky a prezuli nám papučky. Je tak? Potom sme boli vovedení do veľkej herne, kde sme stretli ďalších škôlkárov ako sme boli sami a okrem nich aj kopu hračiek, kníh a iných zaujímavých vecí. O tých nám bolo povedané, že si ich domov brať nesmieme, lebo sú pre všetkých škôlkárov. Dali nám jesť aj piť, mnohí sme si aj popoludní pospali v pripravených postieľkach a povedalo sa nám, že rodičia nás prídu po práci vyzdvihnúť. Počas dňa sme stretli mnoho iných zaujímavých, alebo nepríjemných škôlkárov, aj vychovávateľov. Jedni sa stali našimi priateľmi, iných sme radšej nevideli vôbec, a s inými sme mali občas nejaké opletačky, a niekedy sme sa aj pobili. Ale nakoniec všetko skončilo dobre, lebo sme vedeli, že pre nás mama alebo otec prídu. Pre niektorých z nás prišli skôr, pre iných neskôr, ale keď pre nás jeden z rodičov prišiel, prezliekol nás a my sme sa, po celom dni hier a učenia sa nových vecí, vrátli domov, je tak?

Brat, sestra, na tvojom veku vôbec nezáleží. Ver mi, že si ešte stále škôlkár a tu je dôkaz: Keď nás Boh posiela na svet, dá našej duši telo, ktoré je našou škôlkárskou uniformou: našimi nohavičkami a košieľkou s papučkami. Takto vstupujeme do herne zvanej svet. Tu stretávame mnoho iných, rovnakých „škôlkárov“ ako sme sami. Z jedných sa stanú naši priatelia, z iných spolubratia v Kristovi, z iných neprajníci alebo dokonca aj protivníci v „bitkách“ na súdoch. A aj tu sú nám požičané rozličné hračky: autá, farmy, obchody, domy, vily, záhrady atď. Ale aj nám je povedané, že tieto hračky si nik z nás domov, t.j. do večnosti vziať nemôže. Je o nás aj postarané: máme dovolené jesť jedlá a piť nápoje od výmyslu sveta a cestujeme po výletoch. A ako každý škôlkár, aj my vieme, že v podvečer pre nás príde člen rodiny a vezme nás späť domov, do večnosti k Otcovi, je tak? Pre niektorých prídu skôr, pre iných neskôr. Ale isté je, že v škôlke neostáva na noc nik.

Ako vidíš, keďže sme všetci rovnakí „škôlkári“ s rovnako vymedzeným časom na hranie, nik z nás nemá na čo byť namyslený, ani pyšný. Každý z nás má všetko – aj vlastné telo – iba požičané. Každý z nás tu má všetko len na istý čas, nie naveky. A jediné, na čom záleží, je užívať život. Nie si ho znepríjemňovať, ani ho strpčovať iným. Preto sa všetci môžeme ukľudniť a uvoľniť a už sa tak vážne viac nebrať. Dôležité je len to, aby sme sa na konci dňa neprišli domov s hanbou, ale radšej s kopou priateľov.

Takže milí škôlkári, zanechajte zvady, hnevy, aj každú pýchu a namyslenosť a ako úprimné, slobodné deti, naplno užívajte čas hrania a učenia sa nových vecí. Veď o chvíľu pre nás prídu a pôjdeme domov. Je lepšie byť pravdivý škôlkár, než nezrelý dospelák, nemyslíš?

A teraz sa zamysli nad týmto faktom: v porovnaní s Božími aj inými anjelmi, ich schopnosťami a silou, sme my – ľudia – naozaj len malí škôlkári. Ale predstav si ten úžas anjelov, ked škôlkár robí, čo oni videli robiť len Pána Nebeských Armád –  vyháňať démonov, hovoriť jazykom Boha a robiť zázraky!

A o to v živote naozaj ide! Práve preto si poslaný do škôlky! (Mt 11,25)

Najnovšie príspevky