Nekupuj, ani si Nekopaj hrob a Neži v ňom!

31 MARCA 2021
Ako často dnes počujeme ľudí sťažovať si na ich životnú situáciu, však? Mnohí však prežívajú ťažkosti iba preto, lebo prijali mentalitu otrokov. Životné situácie, hoc aké zložité, či ťažké sa nám môžu zdať, však vôbec nie sú nad naše sily. Boh sám nám na ich prekonanie silu už dal. Problémom je len skutočnosť, že človek žije v hrobe, ktorý si sám vykopal a odmieta z neho odísť.

Byť pochovaný znamená byť v prechodnom stave. Telesné zvyšky sú v prachu zeme, iste. Ale duša v hrobe nie je. Tá je v prechodnom stave, pred odchodom na miesto, ktoré si pripravila spôsobom života na zemi. Toto platí doslovne v prípade, že človek skutočne zomrel. Ale pozrime sa na chvíľu na našich živých mŕtvych. Na tých, ktorí si vykopali hrob a žijú v ňom už zaživa. V Gn 50,5 o tom čítame naozaj veľmi zaujímavú a trefnú pravdu:

Gn 50,5: Hľa, zomieram; v mojom hrobe (hrobke), ktorý som si vykopal pre seba v krajine Kanaán, …

A potom, len o pár veršov ďalej čítame aj ďalšiu pravdu: že niekdy nás do hrobu privedú naši najbližší:

Gn 50,13: Lebo jeho synovia ho odniesli do krajiny Kanaán a pochovali ho v jaskyni poľa Makpely, blízko Mamre, poľa, ktoré Abrahám kúpil na pohrebisko a odkúpil ho od Hetejca Efrona.

Ak sa na túto pravdu pozrieme v optike “živých mŕtvych”, vidíme túto nepopierateľnú pravdu: Niekedy si človek hrob vykope sám, inokedy ho doň privedú ľudia, ktorí to s ním síce myslia dobre, ale nezmýšľajú podľa Božej vôle a zámeru, ale vo svojej kóme. Záverom je, že fyzicky je onen “živý mŕtvy” v zdanlivo neriešiteľnej, či ťažkej situácii. Ale nesmie v nej ostať a my mu z nej musíme pomôcť!

Človek možno uveril svojej predstave o úspešnom živote, alebo predstave svojich predkov a touto vierou v ich komatický sen si tu sám začal kopať svoj hrob – miesto, z ktorého sa teraz nevie dostať von, je tak? Poučením je nám, že prijatie komatického sna, či predstave o živote nášho blížneho, v prípade že ho prijmeme za svoj, sa naozaj stane našim hrobom. Každý z nás sa takto sám a dobrovoľne rozhoduje pre istý spôsob života, alebo smrti. Nik ho nenúti. A ak sa človek vo svojej mysli doslova ponoril, rozumej pochoval do hrobu, čo si takto vykopal, logicky sa dostal aj na toto miesto rozkladu. Hroby miestami rokladu sú. S tým nič nespravíš. Uvedom si tu dobre, že človek sám si kope hrob, alebo si žiada byť uložený tam, kde chce zostať. A vieme, že čo sa viac nehýbe, je mŕtve. Hrob je miesto, z ktorého telo nikdy nevychádza, je tak?

SKVELÁ SPRÁVA: Aj keď je možno tvoj fyzický, materiálny život v hrobe, pre tvoju dušu toto neplatí. Tá je totiž v medzistave. Je prechodne v “kóme”, t.j.pod vplyvom zotročeného zmýšľania, ale nemusí v ňom zostať, ani zahynúť.  Zotročená a starosťami ubitá duša síce naozaj nežije život, aký jej Boh pripravil, ale ešte nie je mŕtva! Má teda šancu všetko zmeniť. Podmienkou je ochota odpojiť sa od prístrojov, ktoré ju v kóme držia a fungovať samostatne.

NEBEZPEČENSTVO: Ak sa však táto duša stotožní s telesnými zvyškami v hrobe, ak sa odmietne odpojiť od prístrojov, človek zahynie pre svoj hriech – sám si spôsobí skutočnú deštrukciu tela aj duše a to už navždy. Takto si každý človek doslova sám kope hrob. Ako? Predstavami a aktivitami, do ktorých vkladá nádej, že mu v nich bude dobre, že ak ich bude konať, prinesú mu “ideálny život”, že takto bude prežívať “svoj život”, že toto ho ochráni v časoch núdze, že toto je zmysel jeho života. Ale toto je iba strašný, obrovský sebaklam.

Boh má pre každého z nás SVOJ DOKONALÝ PLÁN. Podmienkou je zjednotenie sa s Ním, čiže budovanie nášho domu (života) podľa Jeho dokonalého plánu a inštrukcií. Ak sa s Bohom nezjednotíme, stratíme všetko v onom hrobe. To je fakt. Aj materiálne, aj vlastnú dušu – strácame úplne všetko, lebo stratou, či poškodením duše, strácame večnosť a tá je všetko.

ALE ak sa naša duša spojí s Bohom, bude skutočne žiť, nie živoriť. A ak bude skutočne žiť duša, potom aj telo. Veď telo bez duše je mŕtve. To ona je životnou silou tela, je tak? A kým neoslobodíš dušu, telo sa z hrobu samé nepohne. Preto Ježiš hovorí: 

Mt 16,25-26: Lebo kto si chce život zachrániť, stratí ho; ale kto stratí svoj život (seba) kvôli mne, nájde ho. Lebo čo osoží človeku, ak získa celý svet, a stratí svoju dušu, alebo za čo dá človek výmenou za svoju dušu? 

Dôležité je však dotknúť sa Kristovho odevu spravodlivosti a pokory, ako ona žena, trpiaca dvanásť rokov na krvotok.

PROBLÉM: tým je, že zotročená myseľ, inak povedané: ak je duša zvyknutá na svoj hrob, nechce viac opustiť svoj Egypt – svoje zajatie, lebo si naň zvykla, prispôsobila sa mu. Zotročená duša nechce opustiť hrob, t.j.duchovné otroctvo (spôsob zmýšľania), ktorým si človek vykopal hrob, a na ktoré si nielen zvykol, ale ho aj ospravedlňuje. Odmieta zmeniť svoju životnú situáciu, lebo sa s ňou v duši zmieril a zjednotil, prijal ju za svoj “život”, aj keď si plne uvedomuje, že je toto otroctvo v skutočnosti smrť, nie život:

Ex 14,11-12A Mojžišovi vraveli: Vzal si nás so sebou, lebo v Mitzrayime nebolo hrobov, aby sme umreli v púšti? Čo si nám to urobil, že si nás vyviedol z Mitzrayima? Či to nie je presne to, čo sme ti povedali v Mitzrayime, hovoriac: Nechaj nás na pokoji, aby sme mohli otročiť Egypťanom? Lebo by pre nás bolo lepšie otročiť Egypťanom, než že by sme mali zomrieť v púšti.

Vidíš? Na jednej strane sa človek sťažuje, že je zotročený, že je jeho život otroctvom, ale keď je mu ponúknuté z neho vyjsť, sťažuje sa a útočí na toho, kto mu pomáha. Takto funguje len zotročená duša. Nik z nás nemusí žiť v hrobe, ani trpieť. Nik z nás v hrobe zostať nemusí. Veď to naše duše sú dôvod, prečo Ježiš prišiel. Ich sloboda a prosperita je dôvod, prečo za ne Ježiš zomrel. A ich skutočný život je Jeho vôľa pre každú živú dušu, ktorá zatiaľ “žije v hrobe”.

A každý z nás môže zo svojho otroctva myslenia vyjsť a to doslova za 10 dní. Ak tak chceš spraviť, ponúkam ti pomocnú ruku pre východ z tvojho hrobu: kurz Desať Egyptských Rán.

Najnovšie príspevky