Nekupuj, ani si Nekopaj hrob a Neži v ňom!

Byť pochovaný znamená byť v prechodnom stave. Telesné zvyšky sú v prachu zeme, iste. Ale duša v hrobe nie je. Tá je v prechodnom stave, pred odchodom na miesto, ktoré si pripravila spôsobom života na zemi. Toto platí doslovne v prípade, že človek skutočne zomrel. Ale pozrime sa na chvíľu na našich živých mŕtvych. Na tých, ktorí si vykopali hrob a žijú v ňom už zaživa. V Gn 50,5 o tom čítame naozaj veľmi zaujímavú a trefnú pravdu:

Gn 50,5: … Hľa, zomieram; v mojom hrobe (hrobke), ktorý som si vykopal pre seba v krajine Kanaán, …

A potom, len o pár veršov ďalej čítame aj ďalšiu pravdu: že niekdy nás do hrobu privedú naši najbližší:

Gn 50,13: Lebo jeho synovia ho odniesli do krajiny Kanaán a pochovali ho v jaskyni poľa Makpely, blízko Mamre, poľa, ktoré Abrahám kúpil na pohrebisko a odkúpil ho od Hetejca Efrona.

Ak sa na túto pravdu pozrieme v optike “živých mŕtvych”, vidíme túto nepopierateľnú pravdu: Niekedy si človek hrob vykope sám, inokedy ho doň privedú ľudia, ktorí to s ním síce myslia dobre, ale nezmýšľajú podľa Božej vôle a zámeru, ale vo svojej kóme. Záverom je, že fyzicky je onen “živý mŕtvy” v zdanlivo neriešiteľnej, či ťažkej situácii. Ale nesmie v nej ostať a my mu z nej musíme pomôcť!

Človek možno uveril svojej predstave o úspešnom živote, alebo predstave svojich predkov a touto vierou v ich komatický sen si tu sám začal kopať svoj hrob – miesto, z ktorého sa teraz nevie dostať von, je tak? Poučením je nám, že prijatie komatického sna, či predstave o živote nášho blížneho, v prípade že ho prijmeme za svoj, sa naozaj stane našim hrobom. Každý z nás sa takto sám a dobrovoľne rozhoduje pre istý spôsob života, alebo smrti. Nik ho nenúti. A ak sa človek vo svojej mysli doslova ponoril, rozumej pochoval do hrobu, čo si takto vykopal, logicky sa dostal aj na toto miesto rozkladu. Hroby miestami rokladu sú. S tým nič nespravíš. Uvedom si tu dobre, že človek sám si kope hrob, alebo si žiada byť uložený tam, kde chce zostať. A vieme, že čo sa viac nehýbe, je mŕtve. Hrob je miesto, z ktorého telo nikdy nevychádza, je tak?

SKVELÁ SPRÁVA: Aj keď je možno tvoj fyzický, materiálny život v hrobe, pre tvoju dušu toto neplatí. Tá je totiž v medzistave. Je prechodne v “kóme”, t.j.pod vplyvom zotročeného zmýšľania, ale nemusí v ňom zostať, ani zahynúť.  Zotročená a starosťami ubitá duša síce naozaj nežije život, aký jej Boh pripravil, ale ešte nie je mŕtva! Má teda šancu všetko zmeniť. Podmienkou je ochota odpojiť sa od prístrojov, ktoré ju v kóme držia a fungovať samostatne.

NEBEZPEČENSTVO: Ak sa však táto duša stotožní s telesnými zvyškami v hrobe, ak sa odmietne odpojiť od prístrojov, človek zahynie pre svoj hriech – sám si spôsobí skutočnú deštrukciu tela aj duše a to už navždy. Takto si každý človek doslova sám kope hrob. Ako? Predstavami a aktivitami, do ktorých vkladá nádej, že mu v nich bude dobre, že ak ich bude konať, prinesú mu “ideálny život”, že takto bude prežívať “svoj život”, že toto ho ochráni v časoch núdze, že toto je zmysel jeho života. Ale toto je iba strašný, obrovský sebaklam.

Boh má pre každého z nás SVOJ DOKONALÝ PLÁN. Podmienkou je zjednotenie sa s Ním, čiže budovanie nášho domu (života) podľa Jeho dokonalého plánu a inštrukcií. Ak sa s Bohom nezjednotíme, stratíme všetko v onom hrobe. To je fakt. Aj materiálne, aj vlastnú dušu – strácame úplne všetko, lebo stratou, či poškodením duše, strácame večnosť a tá je všetko.

ALE ak sa naša duša spojí s Bohom, bude skutočne žiť, nie živoriť. A ak bude skutočne žiť duša, potom aj telo. Veď telo bez duše je mŕtve. To ona je životnou silou tela, je tak? A kým neoslobodíš dušu, telo sa z hrobu samé nepohne. Preto Ježiš hovorí: 

Mt 16,25-26: Lebo kto si chce život zachrániť, stratí ho; ale kto stratí svoj život (seba) kvôli mne, nájde ho. Lebo čo osoží človeku, ak získa celý svet, a stratí svoju dušu, alebo za čo dá človek výmenou za svoju dušu? 

Dôležité je však dotknúť sa Kristovho odevu spravodlivosti a pokory, ako ona žena, trpiaca dvanásť rokov na krvotok.

PROBLÉM: tým je, že zotročená myseľ, inak povedané: ak je duša zvyknutá na svoj hrob, nechce viac opustiť svoj Egypt – svoje zajatie, lebo si naň zvykla, prispôsobila sa mu. Zotročená duša nechce opustiť hrob, t.j.duchovné otroctvo (spôsob zmýšľania), ktorým si človek vykopal hrob, a na ktoré si nielen zvykol, ale ho aj ospravedlňuje. Odmieta zmeniť svoju životnú situáciu, lebo sa s ňou v duši zmieril a zjednotil, prijal ju za svoj “život”, aj keď si plne uvedomuje, že je toto otroctvo v skutočnosti smrť, nie život:

Ex 14,11-12: A Mojžišovi vraveli: Vzal si nás so sebou, lebo v Mitzrayime nebolo hrobov, aby sme umreli v púšti? Čo si nám to urobil, že si nás vyviedol z Mitzrayima? Či to nie je presne to, čo sme ti povedali v Mitzrayime, hovoriac: Nechaj nás na pokoji, aby sme mohli otročiť Egypťanom? Lebo by pre nás bolo lepšie otročiť Egypťanom, než že by sme mali zomrieť v púšti.

Vidíš? Na jednej strane sa človek sťažuje, že je zotročený, že je jeho život otroctvom, ale keď je mu ponúknuté z neho vyjsť, sťažuje sa a útočí na toho, kto mu pomáha. Takto funguje len zotročená duša. Nik z nás nemusí žiť v hrobe, ani trpieť. Nik z nás v hrobe zostať nemusí. Veď to naše duše sú dôvod, prečo Ježiš prišiel. Ich sloboda a prosperita je dôvod, prečo za ne Ježiš zomrel. A ich skutočný život je Jeho vôľa pre každú živú dušu, ktorá zatiaľ “žije v hrobe”.

A každý z nás môže zo svojho otroctva myslenia vyjsť a to doslova za 10 dní. Ak tak chceš spraviť, ponúkam ti pomocnú ruku pre východ z tvojho hrobu: kurz Desať Egyptských Rán.