Piate Prikázanie a Budúcnosť Našich Detí

8 JANUÁRA 2022
Raz sa jeden farizej opýtal Ježiša: “Ktoré je najväčšie prikázanie v Zákone?” Ježiš odpovedal doslovným zhrnutím pvých štyroch slovami: “Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou. Toto je prvé a najväčšie prikázanie“. Žiadne nie je väčšie. Druhé, ktoré zahŕňa zvyšných šesť, je mu podobné: “Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.”

Boh usporiadal každú časť na Tabuliach Zákona, ktoré odovzdal Mojžišovi tak, aby začínala najdôležitejším príkazom. Na prvé miesto postavil prikázanie, ktoré, ak bude dodržané, zabezpečí nášmu životu najväčší úžitok, telesný aj duchovný. Na druhej strane, ak toto prvé a najväčšie prikázanie porušíme, spôsobí to najväčšie škody nášmu vzťahu s Bohom, aj spoločenstvu s ostatnými tým, že jeho porušením prakticky porušíme všetky ostatné.

Tak ako prvé prikázanie riadi náš vzťah s Bohom, piate prikázanie je prvé medzi tými, ktoré riadia naše vzťahy s ľuďmi. Jeho dodržiavanie, alebo porušovanie ovplyvní všetky vzťahy. Piate prikázanie funguje aj ako most medzi prikázaniami voči Bohu a voči blížnym. Keď ho správne dodržiavame, vedie nás skrze bázeň a úctu, aj poslušnosť samotnému Bohu do správnych vzťahov s ostatnými okolo nás a rovnako pôsobí aj v opačnom smere.

Ex 20,12: Cti svojho otca a svoju matku; aby tvoje dni mohli byť dlhé na zemi, ktorú ti dáva Pán, tvoj Boh. 

Tento príkaz začína úctou a poslušnosťou otcovi a matke na zemi a vedie do večnosti. Aj naše malé deti dodržiavanie tohto prikázania vedie do večosti a to už od času. keď ešte nemajú vek pre prijatie viery. Preto je tento príkaz doslova nadčasový a pre naše deti životne dôležitý. A ak sa deťom správne vysvetlí, budú rodičov poslúchať. Ak si ho svoje deti osobnou poslušnosťou Bohu a aj ich výchovou k poslušnosti voči tebe a ich matke a tým každej Bohom danej autorite neučil, rob pokánie.

Ale poslúchnutie piateho prikázania v určitom veku nekončí, lebo je nadčasovým aj pre rodičov. A hoci si to neuvedomujeme, osobným životom viery (nie zachovávaním hriešnych tradícií našich otcov) im robíme česť alebo hanbu aj po ich odchode zo sveta živých. Genezis 48:12 odhaľuje hlbokú úctu, ktorú mal Jozef k Jakubovi, keď pred neho priviedol svojich dvoch synov na požehnanie: „A Jozef ich odtiahol z jeho kolien a sklonil sa svojou tvárou k zemi.“ S dospelosťou príde čas, keď už nie je potrebné ani správne, aby človek striktne poslúchal svojich rodičov. Ale Božia požiadavka rešpektovať ich neprestáva nikdy. Táto povinnosť sa vypláca tým, že nám dáva prístup k múdrosti veku.

“Váž si” má v našom živote širšie uplatnenie ako “poslúchaj.” Vyjadruje sa zdvorilosťou, ohľaduplnosťou, milosrdenstvom a láskavými skutkami. Sotva by sme považovali za úctu k svojim rodičom u tých, ktorí, keď rodičia ochorejú, sú slabí a možno v starobe oslepnú, nevynaložili maximálne úsilie, aby sa o nich postarali a podporili v ich núdzi. Ale čo sa týka nášho Nebeského Otca, tu platí “poslúchaj prikázania” až do nášho odchodu zo zeme rovnako ako úcta k Bohu.

Tak isto, ako Boh od rodičov vyžaduje, aby živili, bránili, podporovali a učili deti v ich najnižšom veku detstva, tak aj deti vo svojej sile by mali podporovať svojich rodičov v ich slabosti. Obrátiť sa je fair play, pretože Písmo hovorí: „Čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7:12). Každý z nás by chcel, aby sa o nás niekto postaral v čase núdze. A určite chceme, aby nám vtedy bol nablízku Boh.

Najnovšie príspevky