Príď k Bohu, aby si s Ním chodil

Všimni si preto, že list Hebrejom hovorí „ten, kto prichádza k Bohu“, a Peter, vo svojom prvom liste, používa podobnú frázu. „Príchod k Bohu“ znamená, že sa človek blíži k Bohu, hľadá ho alebo kráča-chodí s Bohom. Znamená to osobné spoločenstvo s Ježišom Kristom.

Hebr 11,6: Bez Viery je totiž nemožné robiť radosť Bohu. Lebo je nevyhnutné, aby ten, kto sa blíži k Bohu, mal Vieru v skutočnosť, že Boh existuje a že Boh dáva odmenu tým, ktorí Ho usilovne (starostlivo a vytrvalo) hľadajú. 

Biblia zjavuje tri fázy príchodu k Bohu: 

1. Prvá je na Božom povolaní, keď sa človek začne približovať. Výsledkom je ospravedlnenie a pripočítanie Kristovej spravodlivosti – prijaté znovuzrodenie. 
2. Druhá je nepretržitá a vyskytuje sa počas posväcovania, keď sa človek napodobňovať Boha vo všetkom, prispôsobovať sa Jeho obrazu a necháva si Jeho zákony vpísať a vyryť do svojho charakteru – človek sa stáva Ježišovým učeníkom a odvtedy nielen usilovne, dôsledne a vytrvalo študuje Božie Slovo, ale aj samému sebe stále viac umiera – zapiera v pokání svoje “ja” ako len môže, aby v ňom žil len jeho Majster Ježiš. Doslova sa do Boha ponára.
3. Tretia fáza nastane pri vzkriesení, pri Ježišovom druhom príchode, keď bude človek oslávený.

V Jn 6:44 Ježiš objasňuje náš prvý príchod k Bohu: „Nikto nemôže prísť ku Mne, pokiaľ ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal; a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ Nikto nepríde k Bohu, nikto nehľadá Boha Biblie, kým si neuvedomí, že Boha potrebuje. Nikto nepríde k Bohu, kým si neuvedomí, že je ďaleko od Neho a mimo Jeho priazeň – v skutočnosti je Božím odsúdením a oddelený od kvality života, ktorý sa v Biblii nazýva „večný život“. Boh zjavuje mieru týchto vecí prostredníctvom Jeho povolania.

Ilustruje to podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15:14-19). Syn sa nevrátil alebo sa nepriblížil k svojmu otcovi, kým si nevstúpil do seba a neuvedomil svoju potrebu a potrebu Toho, ktorý Jediný ju dokáže naplniť. Tento pocit potreby nás motivuje hľadať Boha a priblížiť sa k Nemu. Tento pocit potreby je darom Božej milosti pôsobiacej na myseľ človeka a je prvotne daný, keď Boh človeka povolá, aby sa k Nemu priblížil.

Pavol sa v Ef 4:17-24 sa venuje druhému „príchodu k Bohu“ takto: 

Ef 4:17-24: Preto toto hovorím a svedčím v Kristovi, našom Pánovi: už nežite vlastným spôsobom, pre svoje vlastné potešenie, ako žijú Národy, v márnosti svojho zmýšľania, Ich rozum je zatemnený, boli odcudzení Božiemu životu pre hlúposť, ktorá v nich je pre pre tvrdohlavosť ich sŕdc, Ktorí sa po odstránení ľútosti vo svedomí oddali chlípnosti, aby mohli praktizovať každý druh nečistoty s  nenásytnou žiadostivosťou (chamtivosťou). Ale vy ste sa tak od Krista neučili, ak ste o Ňom naozaj počuli a boli učení v Ňom, ako je Pravda v Ježišovi, Pretože učenie, ktoré ste prijali, spočívalo v tom, že sa musíte vyzliecť zo svojej bývalej cesty starého ja, ktoré je skazené podľa žiadostí klamnej ľsti, A máte byť obnovení Duchom Svätým riadiacim vaše zmýšľanie, A zahaliť sa do nového Človeka, ktorý bol stvorený podľa Boha v spravodlivosti nášho Boha a vo svätosti Pravdy.

Všimni si, čo verš 18 hovorí: hlúposť je v človeku pre tvrdosť jeho srdca voči Bohu. A potom v.30 pridáva poučnú, aj keď vytriezvenú myšlienku: „A nezarmucujte Svätého Božieho Ducha, ktorým ste boli označení pečaťou pre Deň Vykúpenia “ Duch Svätý, ktorý je tu spomenutý, je sám Boh, ktorého naše hriešne zanedbávanie Jeho daru zranilo, zarmútilo. Len čo udelí tento pocit potreby, je to nepretržitý impulz, pokiaľ ho neutlmíme zanedbaním dôkladného nasledovania Krista, ako to robili tí v liste Hebrejom. Až potom môžeme rásť do svätosti, bez ktorej NIK neuvidí Boha. Rast do svätosti mnohým príde nemožný, ale ak ho Boh od nás vyžaduje – a uvedom si, že Boh od nás vyžaduje náš RAST do svätosti, NIE jej dokonalosť, onen proces, nie už dokonané dielo – potom to možné je.

Rast do svätosti je ako keď dvíhaš svoje malé dieťa pravidelne na ruky a ukazuješ mu celý svet okolo neho z výšky tvojho náručia. Hoci tomu dieťa ešte nerozumie, vystiera prstíky rôznymi smermi a žiada, aby si mu o veciach, ktoré zrazu objavuje a na ktoré ukazuje, hovoril. Bez zdvihnutia do výšky dieťa po onej vyššej perspektíve života túžiť nemôže, a ani sa o ňu nebude opakovane snažiť, lebo o nej ani len netuší. To preto žalmista hovorí: Po Bohu žízni moja duša, po Bohu ŽIVOM (po svätosti). Bez nej nebude nikdy skutočne žiť, len živoriť ako plaz v močiari. Keď takto Boh dvíha do svojho náručia nás, keď nám zjavuje zatiaľ nepochopiteľné veci v učení svojho Slova, je to rast viery do svätosti.

A preto príď k Bohu nie preto, aby si od Neho niečo dostal, ale aby si s Ježišom Kristom chodil.