Svedectvo spásy

Sedela som na gauči v obývačke, čakajúc, kedy sa môj maličký syn zobudí zo svojho obedňajšieho spánku. Čakanie som si krátila čítaním knihy o vnútornom uzdravení. Pamätám si moment, keď som došla k pasáži, v ktorej autor vyzýval na telefón k Bohu v zmysle (Jer 33,3: Volaj ku mne a vyslyším ťa a oznámim ti veľké, nevystihnuteľné veci, o ktorých nevieš.). Keďže ma to “nič nestálo” zo srdca som “volala k Bohu” presne podľa “návodu” autora v knihe. Vtom som pocítila sotenie do chrbta, presne ako pár rokov predtým, pri mojej prvej skúsenosti s Pánom. V tom momente som sa v duchu otočila a videla som presne to, čo pri prvej skúsenosti s Pánom: telo sedelo na gauči, ale môj duch bol mimo neho. Keď som v duchu pozdvihla zrak smerom k žiarivému svetlu od balkónových dverí, videla som na oblaku prichádzať Boha. Vyzeral presne ako maľba v kostole, kde ma ako malú rodičia priviedli: vlasy biele ako vlna, s bradou. Ako deťom nám vraveli, že to je obraz Boha, Otca. Keď som si uvedomila, že je to Všemohúci, v duchu som padla tvárou k zemi a bola by som sa v ňom skryla nielen pod koberec, ale i betónovú podlahu, keby sa dalo, lebo som si v tom momente uvedomovala vlastnú hriešnosť a nehodnosť stáť v Jeho prítomnosti. Ale z Neho vyžarovala len neopísateľná láska, porozumenie, súcit a neha, akú som na zemi u žiadneho človeka nikdy nepoznala. Vôbec nič mi nevytkol, nepripomenul mi žiaden z mojích hriechov, ani ma nesúdil, nekarhal. V duchu ma zdvihol, ako keď my berieme do náručia naše malé deti a keď si ma privinul, v duchu som cítila jeho líce na svojom. Zdalo sa mi, že to trvalo celé hodiny. Potom ma jemne postavil na zem oproti sebe a keď ku mne začal hovoriť, Jeho slová ku mne prichádzali ako zlaté písmená na dlhých, strieborných podnosoch a moje šli smerom k Nemu. Povedal mi:

“Nechcem od teba nič iné, len aby si iných milovala tak, ako ja milujem teba. Keď budem chcieť, budú iní. Ale dovtedy chcem, aby si ich milovala takých, akí sú. Nič viac nemusíš. Len ich miluj tak, ako ja milujem teba.”

Vízia skončila a ja som si uvedomila: BOH EXISTUJE! JE ŽIVÝ! Celé moje vnútro kričalo: Všemohúci Boh ma navštívil! Vôbec ma nekarhal, vôbec nič mi nevyčítal. Nepýtal sa ma, či sa modlím, ani aké modlitby, nepovedal mi: “Dnes si ešte nečítala moje Slovo, nemodlila si sa ruženec, ani si nebola na omši. Nepýtal sa ma, kedy som bola poslednýkrát na spovedi.” NIČ podobné! Nepýtal sa, ani mi nevyčítal ani ma neobviňoval, ani nepovedal nič, čím tradiční kresťania vedia doslova udupať vieru v sklamaných a zronených srdciach. Jeho absolútna láska a prijatie naplnili moje srdce. Nemusím nič. Boh chce odo mňa len lásku! Odvtedy denne a stále viac vnímam, že žiadna sila vo vesmíre nedokáže zavrieť dvere, ktoré mi Ježiš do večnosti otvoril. Nikto a nič ma naozaj nemôže odlúčiť od Jeho milujúcej prítomnosti. Žiadna situácia, žiadna slabosť, žiaden hriech, ani anjel, ani človek, ani nič na svete nemá moc nad Jeho láskou, ktorou ma denne napĺňa. To neznamená, že už som svätá – vo svätosti rastieme – zdokonaľujeme sa, keď sme s Ním. Znamená to len, že moje vedomie a myseľ preniká Jeho láska a poznanie Boha, ktoré mi o sebe dáva, prevyšuje všetko ľudské poznanie a chápanie. Táto Jeho láska mi naozaj umožňuje všetko, k čomu ma povolal. Je to ako by si nadviazal neprekonateľné, neviditeľné puto s večným Otcom a vieš, že nik ťa už nijakým spôsobom od Ježiša nedokáže odtrhnúť. Od tohto momentu ma začal meniť a On žije vo mne. A jediným dôvodom, prečo vo mne žije je, lebo je to Jeho vôľa. Je to úžasné!

Boh v nás nežije preto, že si to my zaslúžime, alebo sme splnili nejaké podmienky. Vôbec nie! Ak je v nás, je tomu tak iba preto, že to chce On sám. Chce ťa, lebo ťa miluje! Nie je to vôbec o tebe a tvojich schopnostiach a skutkoch. My Bohu naozaj nemôžeme dať nič, čo by najprv On nebol dal nám (Rim 11,35: A kto mu dal niečo prvý, aby mu bolo treba vrátiť?). Je to o Ňom! Dnes som viac než 20 rokov po obrátení a denno-denne som touto Jeho láskou udivená a doslova uchvátená. Predstav si to: vstávaš s Ním a s Ním ideš aj spať.

Zuzana