Hľadá sa Izrael

Preto novodobí Izraeliti začali opúšťať viac než len znamenie: opustili Boha, na ktorého znamenie ukazuje. Dnes ho už nepoznajú. Ako šikovne – takmer bezstarostne – praktizujú svoju vieru v slepý determinizmus, pričom sa posmievajú myšlienke suverénneho Boha, ktorý riadi dejiny a voči ktorému sú zodpovední! A to isté sa stalo aj kresťanom z Pohanov.

Ex 31,13.17: Aj ty povedz Synom Izraela, hovoriac: Veru Moje Soboty budete zachovávať; lebo je to znamením medzi Mnou a vami po všetky vaše pokolenia; aby ste mali poznanie, že ja som Pán, Ktorý vás oddeľuje ako svätých… Je to znamenie medzi Mnou a Synmi Izraela naveky; lebo za šesť dní Pán stvoril Nebesia a Zem, a v Siedmy Deň odpočíval a bol občerstvený.

Deň Sabatu je znakom, ktorý dal Boh svojmu ľudu, aby ho identifikoval ako svoj vlastný. Vďaka znameniu by izraelský ľud poznal Zdroj svojho posvätenia.

Posväcovať sa znamená „oddeliť pre svätú službu“ alebo v podstate „urobiť svätým“. Božím zámerom s Izraelom od začiatku bolo odlíšiť ho od ostatných národov tým, že mu Boh dal svoje zákony a nariadenia. Boh má s Izraelom zvláštny vzťah. Keď Boh hovoril prostredníctvom proroka Amosa k „celej rodine [tj všetkým kmeňom], ktoré som vyviedol z Krajiny Mytzrayima“, pripomína ľuďom, že „iba teba som poznal zo všetkých rodín zeme“, Boh zjavil svoj Zákon iba Izraelu. Keď tak urobil, dal jasne najavo, že Izrael bude „pre Mňa zvláštnym pokladom nad všetkými ľuďmi,… svätým [posväteným, oddeleným] národom“ (Ex 19:5-6). Ale iba za podmienky, ak ľudia „poslúchnu Môj hlas a dodržia moju zmluvu“. Téma sa opakuje aj neskôr, keď Boh hovorí: „Lebo si svätým ľudom Pána, tvojho Boha,… [ktorý si ťa vyvolil, aby si bol ľudom, zvláštnym pokladom nad všetkými národmi na povrchu zeme.”

Boh predznamenáva „Kódex svätosti“ z (viď kniha Levitikus), že prikazuje Izraelu, aby sa oddelil od ostatných národov. To znamenalo konať iným spôsobom ako pohania, nežiť podľa „ich nariadení a zvykov“.

Lv 18:3-4: Konať podľa toho, čo sa dialo v Krajine Mytzrayima, v ktorej ste bývali, nerobte; a podľa toho, čo sa stalo v Kanaáne, kam vás privediem, nebudete robiť; ani nebudete kráčať podľa ich zvykov. Budete konať podľa Mojich nariadení a budete bdieť nad Mojimi svatými prikázaniami, aby ste kráčali podľa nich: Ja som Pán, váš Boh.

Neskôr Boh objasňuje svoj zámer: „Budete svätí [oddelení], lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý.“ Božím zámerom, zámerom za všetkými Jeho zákonmi, je stvoriť ľudí ako je On sám (Gn 1:26), ľudí zdieľajúcich a odrážajúcich Jeho najvýraznejšiu vlastnosť: svätosť.

Posvätenie je tiež cieľom často znevažovaných Božích fyzikálnych zákonov. Napríklad taký dôvod, prečo Boh vyhlásil zákon o stravovaní, ako ho čítame v knihe levitikus. Boh v ňom neuvádza zachovávanie zdravia ako dôvod dodržiavať stravovacie zákony; Písmo vôbec nešpecifikuje, že poslušnosť týchto zákonov spôsobí dobré zdravie alebo zabráni chorobe (hoci je to vedľajší, aj keď nespomenutý prínos). Boh však uzatvára svoje stravovacie zákony vyhlásením o svojej svätosti a príkazom, aby Jeho ľud bol ako On.

Lv 11,44-45: Lebo ja som Pán váš Boh; vy sa preto oddeľte ako svätí a budete svätí; lebo ja som svätý; ani nebudete znečisťovať svoje duše žiadnym druhom plazivej veci, ktorá sa plazí po zemi. Lebo ja som Pán, ktorý vás vyvádza z Krajiny Mytzrayima, aby som bol vaším Bohom: vy preto budete svätí, lebo ja som svätý.

V procese tohto posvätenia zohráva kľúčovú úlohu poslušnosť Božiemu Zákonu. Nie je to tak, že ľudia sa posvätia hocakým spôsobom, Božou milosťou a v dôsledku toho začnú poslúchať Boží Zákon

Tento fakt je dôkazom, že všetky aktivity, ktoré pohania nazývajú “sviatosti” a ktoré sú prejavom modloslužby falošného kresťanstva a všetkých ostatných pohanských kultov, sú priamou vzburou – rúhaním – proti Božiemu príkazu a spôsobom posväcovania sa.

Božie Slovo vôbec nepodporuje ani protestantskú koncepciu, že posvätenie je človeku pripočítané Božou milosťou a tajomne, ale uschopňuje ho poslúchať Jeho prikázania. Takýto názor je totálnym nepochopením posvätenia, ako ho Boh učí a prikazuje.

Je to dobrovoľná, chcená, nenútená poslušnosť Božiemu Zákonu, ktorá spôsobuje posvätenie. Písmo jasne hovorí, že Abrahám uveril Bohu, čím sa myslí, že na základe toho, čo mu Boh povedal, poslúchol Boží hlas a to, rozumej táto poslušnosť Božiemu príkazu, sa mu počítala za spravodlivosť. Dodržiavanie Božieho Zákona a posvätenie sa vnútorne spájajú: Poslúchať Boží Zákon znamená byť posvätený. Dodržiavanie Zákona svojou povahou prináša posvätenie.

V národnom kontexte Boh tvrdí, že poslúchanie Jeho zákonov vytvára ľud odlišný od ostatných na zemi, ľud oddelený od ostatných, svätý národ. Národné posvätenie vytvára to, čo Balám videl v Izraeli: „Jediný ľud, ktorý sa nepočíta (nesnaží podobať, byť zarátaný) medzi národy“. A toto je pravda tak o fyzickom, ako aj o duchovnom Izraeli.

Ak dodržiavanie prikázaní oddeľuje ľud od národov a zároveň ich spája s Bohom, potom neposlušnosť voči Božiemu Zákonu má presne opačný účinok. Porušovanie prikázaní oddeľuje ľudí od Boha a spája ich s cudími bohmi a cestami pohanských národov. Jednotlivci, ktorí neposlúchajú Boží Zákon, sa tak stávajú podobnými „svetu“, t.j.“novému poriadku” (viď Novus Ordo Seculorum) tohto sveta, alebo týchto posledných čias Novej Zmluvy (1Jn 2:15).

História Detí Izraela to dokazuje. Boh chcel, aby bol Izrael zvláštny, posvätený národ; svätý. Sľúbil, že im udelí neuveriteľné požehnanie, ak sa budú oddeľovať od spoločenských a náboženských praktík iných národov. Izrael zlyhal ako národ, pretože nedokázal byť svätým!

Ty nezlyhaj, ale buď svätý!