Hodnota Vernosti

Vidíme, že človek sa sebazapieraniu v živote nemôže vyhnúť, čo ako by chcel. Takže každý človek sa zapierať vie a pre to, čo naozaj chce, to aj robí. A rád to robí. Len zriekanie sa pre Boha človeku nevonia, lebo dediť vládu na zemi ani Božie Kráľovstvo “nemusí”. Toto zriekanie sa je iné a človeku, zvyknutému na jed Satanovej lži, je prinajmenšom “cudzie”.

Prečo je to tak? Lebo jeho večná duša vníma a uvedomuje si nielen nesmiernu cenu Božích požehnaní, ale aj váhu osobnej zodpovednosti za ich prijatie. A osobná zodpovednosť je presne to, čo dnešnému človeku, omámenému jedom telesnosti a žiadostivosti nevonia. Zriekol sa svojej pravej podstaty slúžiť Bohu a uveril lži tohto sveta o samoobsluhe života. Nedochádza mu, že toto jeho zapretie svojej vlastnej podstaty a zmyslu života, daného Bohom, ho bude stáť najviac.

Lk 14,26-27: Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov a sestry, a navyše aj svoj vlastný život v Tomto Svete, nie je schopný byť Mojím učeníkom. Každý, kto nenesie svoj vlastný kríž [sebazapieranie] a nenasleduje ma, nie je schopný byť mojím [Kristovým] učeníkom.

Na začiatku nášho obrátenia, zvyčajne počas prípravy na krst v Mene Ježiš, sa od nás žiada, aby sme túto pasáž seriózne zvážili. Aby sme sa nad ňou dôkladne zamysleli. Verše 26-27 sú obzvlášť dôležité, pretože v tomto kontexte je problémom vernosť Kristovi. Ježiš objasňuje, že po vstupe do Novej Zmluvy – do Zmluvy s Kristom, sme povinní najvyššou vernosťou Jemu.

Toto je nesmierne dôležité, pretože charakter každého života je určený vernosťou, ktorá ho riadi. Peter potvrdzuje Ježišove slová v Sk 5:29 a hovorí:

„Boha je potrebné poslúchať skôr, než Synov Adama (nespasených ľudí).“

Toto potvrdenie vydal Peter po Ježišovom ukrižovaní. Rodiacej sa cirkvi v tom čase hrozilo prenasledovanie. Musíme však pochopiť, že svet je vždy hrozbou pre našu vernosť Kristovi. Život je zmesou volieb a nátlakov a mnohé naše hodnoty majú svoj pôvod vo svete. Tieto hodnoty vyvíjajú stále prítomný tlak, aby sme sa im prispôsobili, a preto si ich musíme byť vedomí.

Tlak spraviť morálne rozhodnutia je pec, v ktorej sa vypaľuje charakter. Naše nútenie sa robiť rozhodnutia má dva spôsoby:

1. vynútený, akoby zbraňou na náš chrám, ktorý vyžaduje: „Urob to alebo inak…,“ a
2. nenútený, tlak starých zvykov, perspektív a postojov vrytý do nášho charakteru, tzv. omdlievanie z jedu našej minulosti.

Minulosť aj prítomnosť na nás tlačia, aby sme si vybrali. To, čo si vyberieme, určuje, v čom spočíva naša vernosť, a teda či sa dopustíme modlárstva. Ak nerozmýšľame triezvo a opatrne, modlárstvo je hriech, do ktorého sa pre neveru dá ľahko padnúť. Každá zmluva si vyžaduje sebazaprenie a vernosť. V čom spočíva tá tvoja? Vieš vôbec, komu si sa zmluvou zaviazal a za čo ? A si mu verný?