Následky nevery Bohu
20 OKTÓBRA 2021
Vzhľadom na varovanie obsiahnuté v Hebr 10:35-39, kapitola 11 stavia čnosť viery do priameho protikladu k hriechu nevery tým, že odhaľuje, čo nevera spôsobila.
V tejto kapitole čítame, že veriaci Židia sa v skúškach, ktoré na nich dopadli, stiahli v strachu, namiesto toho aby dôverovali Bohu a odvážne napredovali. Hlavným bodom tejto kapitoly o viere je teda fakt, že tí, ktorí nevložia dôveru v živého Boha, sa čoskoro stiahnu z kresťanského boja o vieru, ktorý sme boli povolaní bojovať, a budú zničení. Zatiaľ čo tí, ktorí veria, budú zachránení.
Hebr 11,1: Viera je podstatou vecí, v ktoré máme nádej. Viera je presvedčenie o veciach nevidených.
Jasné porozumenie viery v Hebrejom 11 do značnej miery závisí od toho, ako vnímame slovo „podstata“ v prvom verši. V gréčtine sa výraz prekladá ako hypostasis, doslova „bytie pod“. Zložitejšia definícia je „to, čo je základom toho, čo je zrejmé“. Trochu viac umocnené je “to, čo, aj keď neviditeľné, existuje pod viditeľným”. Má to teda zmysel základu. Aj keď je základ budovy neviditeľný, ale budova nad zemou je zrejmá, základ, hypostáza, je napriek tomu skutočný a podporuje budovu. Hypostasis je neviditeľná podpora toho, čo stojí v jasnom výhľade.
Duchovne teda neviditeľná Viera tvorí základ, podporuje a motivuje tak viditeľnú akciu. Ako je potrebné chápať túto podstatu? Mala by byť chápaná subjektívne alebo objektívne? Inými slovami, mali by sme vieru považovať za vlastnosť, cnosť v nás (t.j. subjektívne), alebo by sme ju mali chápať ako niečo, čo nie je našou súčasťou, ale na čo sa môžeme spoľahnúť (t.j. objektívne)? Ani jeden z týchto spôsobov použitia nie je nesprávny, ale jedno sa zdá v kontexte celej knihy lepšie ako druhé.
Ak tento verš budeme chápať subjektívne, potom ho budeme čítať takto: „Viera je istá v to, v čo dúfame, istá v tom, čo nevidíme“. Alebo: „Vo viere sa veci, v ktoré sa dúfa, stanú realitou“. Takto zdôrazňujeme presvedčenie, vnútornú istotu v to, v čo veríme.
Ak tento verš prijmeme objektívne, potom ho budeme čítať takto: „Viera je podstatou vecí, v ktoré sa dúfa“ alebo „Viera je list vlastníctva vecí, v ktoré sa dúfa“. Tým zdôrazňujeme niečo mimo nás, na čo sa môžeme spoľahnúť.
Toto zamyslenie nad veršom sa možno nezdá jednoduché, ale je pre nás dôležité. Subjektívna perspektíva, ono presvedčenie v nás, je tu lepšie, vzhľadom na tón celého listu. Pavol tu Hebrejom pripomína, aké skvelé je to, v čo veria – že veci súvisiace s Kristom sú oveľa lepšie ako čokoľvek, čo bolo predtým ľudstvu ponúkané. To už samo o sebe vyžadovalo objektívny uhol pohľadu. Lenže skutočný problém bol v srdciach týchto Hebrejov. Pavol nabádal veriacich Židov, ktorí dovoľovali, znášali a boli osobne nedbanliví, čo sp§sobilo, že im Božie veci unikali. Doslova strácali vieru pre nedbanlivosť jej posilňovania a nedbanlivosť života pokánia. Nie že by nemali v čo veriť, pretože z listu jasne vyplýva, že predtým bola ich viera oveľa silnejšia. Stratli však prvotnú lásku k Bohu. A prostredníctvom svojho nedostatočného presvedčenia a tým aj nedbalého osobného uplatnenia Božieho Slova v praktickom pokání, už skĺzli a hrozil im odpad od Boha. Skutočný problém je tu teda subjektívny.
A to isté sa deje veriacim dnes. Študujú síce biblické kurzy, ale neuvádzjú žiadnu z vecí do praxe. Prijímajú síce pravé Pánovo učenie, ale pre nedbanlivosť voči Bohu a Jeho zámerom, ako aj pre nedostatočné skúmanie seba samých ako vlastne veria, a aj pre neskúmanie prítomnosť ovocia svojej viery, cúvajú na záhbubu tam, kde by mali rásť vo viere aj moci Ducha Svätého. Jedni sa radšej vyhovárajú na starosti tohto sveta. Iní sa zabávajú premýšľaním, ako prispôsobiť falošný kult novým veciam. Ani jedna skupina si však neuvedomuje, že sa tak vo svojich dušiach vlastne UŽ vracajú späť, dolu, do duchovného otroctva (Egypta). Ak takto zmýšľať neprestanú, nepotrvá dlho a oni naozaj odpadnú od Krista. V nebezpečenstve sú všetci: neveriaci v Krista sú UŽ odsúdení pre neveru:
Jn 3,18: Ten, kto verí, kto prijal osobu Syna Človeka (Krista), nie je súdený; ale kto neverí, kto neprijal Krista, už je odsúdený a je mu daný rozsudok “odsúdený”, pretože nemá vieru v Meno jediného Božieho Syna.
Ale aj tí, ktorí boli znovuzrodení, ak svoju vieru pravidelne skúmať nebudú a nebudú v nej rásť, ale ju zanedbajú a odpadnú, už pre nich nebude možné žiadne pokánie ani návrat späť do Krista. Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu, ani Mu slúžiť, či byť Ním prijatý. Zatiaľčo tí, ktorí skutočne veria Bohu, tí, ktorých vieru dokazuje ich správanie, sústredené na Boží mámer a plán spásy, sú od Súdu Boha UŽ oslobodení:
Jn 5,24: Veru, veru, hovorím vám, že kto počúva moje slovo a verí Jedinému (Bohu), Ktorý ma poslal, má Večný Život a nepôjde na Súd Boha, ale bol prenesený zo smrti do Života.
Pavol preto Hebrejov niekoľkokrát nabáda, aby si pripomenuli predchádzajúce časy a zobudili v sebe tú odvážnu dôveru, ktorú kedysi mali. Napriek tomu, že ani jeden z týchto prístupov nie je zlý, subjektívna perspektíva je lepšia, čo znamená, že Hebr 11:1 je možné preložiť aj ako: „Viera je presvedčenie o tom, v čo dúfame, istota o tom, čo nevidíme.“ Veriaci je presvedčený, že veci, ktoré nemôže vidieť, čo sa týka Boha, sú skutočné, a preto bude z tohto pohľadu konať v plnosti nádeje, nie v strachu, ani negativite, ani v netrpezlivom hneve. Viera sa totiž neprejavuje rečami, ale skutkami, ktoré vieru odrážajú, dokazujú a potvrdzujú. Príkladom je Abrahám: uveril Bohu a žil podľa Jeho Slova bez toho, aby o tom niekomu vôbec povedal slovo.
Mnohí tvrdia, že veria v Boha, ale aký vplyv má táto viera na ich správanie? Ak má malý alebo žiadny vplyv, sú to nepresvedčiví ľudia, ľudia bez presvedčenia, ktorí hľadajú iba intelektuálnu spravodlivosť. Takáto viera je bez istoty, a preto nechutne a bezducho postupne ustupuje, namiesto aby napredovala v raste. Títo Hebreji sa týmto spôsobom dostali pod tlak času a skúšky. Aj toto sa deje dnes mnohým: keďže sú neposlušní príkazu sami skúmať svoju vieru, Boh na nich zosiela rozličné skúšky, aby sa ich ústami prehlasovaná viera v Neho a dôvera Jeho plánu spásy dokázala skutočne, v ich správaní.
Na záver mi dovoľ otázku: A aká je tá tvoja viera? A aký vplyv má na tvoje správanie? Dbáš na Boží príkaz a skúmaš sa sám, alebo si sa stal čakateľom na skúšku pod tlakom času, aby si pochopil, ako na tom naozaj si?
Leave A Comment
You must be logged in to post a comment.