Tvárou v tvár Pokušeniu

Keďže nevedela, že sa to stane prostredníctvom jej dcéry, snažila sa Jozefa zviesť.

Gn 39:9: Jozef povedal Putifarovej manželke: Ako by som mohol spáchať takú veľkú krivdu a tiež zhrešiť pred Bohom?

Ako sluha bol Jozef zjavne vydaný na milosť manželke svojho pána. Putifarova žena zastrašovala Jozefa všetkými možnými hrozbami vrátane smrti, ak nepristúpi na jej zvádzanie. Potom však Jozef uvidel pred sebou obraz tváre svojho otca Jakuba, z čoho pochopil, že je povinný odolávať jej pokušeniam.

Jakubova tvár pripomenula Jozefovi, že naše individuálne hriechy nie sú len našimi osobnými záležitosťami, pre ktoré môžu existovať zmierňujúce racionalizácie; oni ovplyvňujú morálnu rovnováhu celej reality.

Keď sme konfrontovaní s pokušením, je lákavé presvedčiť samých seba, že sa o ňom nikto nedozvie, že je technicky opodstatnené, že podľahnúť mu je len dočasný neúspech a že sa neskôr môžeme kajať atď.

V takýchto chvíľach si aj my musíme „predstaviť obraz Jakuba“, to znamená, že naše činy nie sú iba izolovanými skutkami jednotlivcov v izolovaných časoch a na izolovaných miestach. Naše skutky majú kozmické dôsledky; môžu ublížiť alebo liečiť celý svet.