Tvárou v tvár Pokušeniu

Keďže nevedela, že sa to stane prostredníctvom jej dcéry, snažila sa zviesť Jozefa.

Gn 39:9: Jozef povedal Putifarovej manželke: Ako by som mohol spáchať takú veľkú krivdu a tiež zhrešiť pred Bohom? 

Ako sluha bol Jozef zjavne vydaný na milosť žene svojho pána. Putifarova žena zastrašovala Jozefa všetkými možnými hrozbami vrátane smrti, ak nepristúpi na jej zvádzanie. Potom však Jozef uvidel pred sebou obraz tváre svojho otca Jakuba, z čoho pochopil, že je povinný odolávať jej pokušeniam.

Jakubova tvár pripomenula Jozefovi, že naše individuálne hriechy nie sú len našimi osobnými záležitosťami, pre ktoré môžu existovať ospravedl§ujúce racionalizácie (racionálne lži, ktoré si nahováame); ale že ovplyvňujú morálnu rovnováhu celej reality.

Keď sme konfrontovaní s pokušením, je lákavé presvedčiť samých seba, že sa o hriechu nikto nedozvie, že je technicky opodstatnené, že podľahnúť mu je len dočasný neúspech a že sa neskôr môžeme kajať atď.

Takéto zmýšľanie je však opovážlivé spoliehanie sa na Božie milosrdenstvo – pokúšanie Boha do hnevu a trestu!

V takýchto chvíľach si aj my musíme „predstaviť obraz Jakuba – t.j. JEŽIŠA“, to znamená, že naše skutky nie sú iba izolovanými skutkami jednotlivcov v izolovaných časoch a na izolovaných miestach.

Naše skutky majú kozmické dôsledky; môžu ublížiť alebo uzdraviť celý svet.