Zlaté teľa a pokánie

Lebo hriešnik by si mohol myslieť, že pokánie je zbytočné. Lenže mnohí si myslia, lebo ich tak naučili, že najprv zhreším a potom robím pokánie. Ale tak to nie je. My sme sa v hriechoch už narodili a preto každé ovládanie svojej žiadostivosti spraviť hriech, je pokáním. Táto sila prekonať svoju žiadostivosť je daná naozaj každému človeku. A mnohým sa zdá, že Boh prijal pokánie aj tých, ktorí spáchali ohavný hriech Zlatého teľaťa.

Ale ani to nie je pravda, lebo Boh o tých, ktorí týmto ohavným hriechom zhrešili preto, že im nezáležalo na Zmluve, hovorí:

Ex 34:33-34: Kto zhrešil proti Mne, toho vymažem z Mojej knihy … napriek tomu v deň, keď príde čas Môjho navštívenia, navštívim ich hriech na nich.

Pokánie teda nie je spôsob služby, ktorý si hriešny človek môže zvoliť. Písmo učí pravý opak:

„Ten, kto hovorí: ‚Zhreším a potom budem činiť pokánie‘, nemá príležitosť činiť pokánie.“ Taký človek len hromadí hriech na hriech a nekajúcnosť na nekajúcnosť.

Lebo to nie je tak, že až potom, čo človek zhreší, dostane príležitosť činiť pokánie. Každý z nás ju totiž dostal už v momente narodenia. Lebo v hriechoch, a teda hriešnymi, sa už rodíme, ako vyznal aj kráľ Dávid v jednom zo svojich žalmov.

A preto: neexistuje služba pokánia, lebo pokánie slúži nám, ale Bohu ním neslúžime.

Ale pokánie, ako učí Písmo, má svoje ovocie. Jedna z vlastností pokánia, obsiahnutá v službe úplne spravodlivých, vyplýva zo skutočnosti, že prístup spravodlivého k zlu je negačný; spravodlivý sa ustavične usiluje o svätosť, preto zlo neguje – predvída ho, vyhýba sa mu, odhaľuje ho a ničí skutky zla.

Hriešnik však neguje len zlo, ktoré je v ňom samom a uvoľňuje len to dobro, ktoré je uväznené v ňom. Jeho aktivity sú vo väčšine zamerané výhradne na neho samého, lebo je ešte stále uväznený vo svojom egu – všetko sústredí len na seba a tak sa točí ustavične iba okolo seba.

Tento rozdiel medzi pokáním úplne spravodlivého a pokáním kajúcnika nevyplýva len z toho, že spravodlivému jednotlivcovi jednoducho chýbajú hriechy na premenu; súvisí to aj s rozdielom medzi ich metódami služby Bohu.

Pokánie skutočne spravodlivého je službou zjavovania svätosti vo svete. Jeho pokánie slúži, lebo je svetlom pre všetkých okolo. Keďže zlo, aké existuje vo svete, skrýva a odporuje svätosti, spravodlivý jednotlivec toto zlo neguje všetkým, čo robí: od zmýšľania až po skutky.

Pokániu kajúcnika však chýba ono pozdvihnutie mysle do ríše svätých. Pozná svet len ako niečo, čo je opakom svätosti, a na svätosť sa pozerá zdola.

To isté platí o zlom: Kajúcnici si uvedomujú, že konečným zámerom Boha nie je len negácia zla, ale jeho premena – prostredníctvom premáhania sa – na dobro, ale kým sa živočíšny človek v ich vnútri odmieta pozdvihnúť na úroveň človeka, ktorý je ukrytý v ich vnútri, teda kým zostávajú na zvieracej úrovni, nemôžu sa stať spravodlivými. Nerobia pokánie, aké vyžaduje Boh. Robia „svoje pokánie, svojím spôsobom“ – nepremáhajú sa, len si vymýšľajú stále nové spôsoby pokánia a to aj vyznávajú.

Bohom darovaný Zákon odhalil svätosť spôsobom, ktorý presahoval telesný svet; pokánie Veriaceho tak zapája telesný svet a premieňa ho na svätosť – na domov Boha.